V jedno krásnu nedeľu, sme si naplánovali rodinný výlet do Santovky. Od včasného rána som mal výbornú náladu, lebo ma prebudila vôńa vyprážaných rezňov. To bola neklamná známka toho, že mama už nabaluje svoje povestnú veľkú „kapsu“ všelijakými dobrotami na cestu. Nezabudla vždy pribaliť aj dve fľašky 7 % piva, čo bolo o niečo viac jako nealko. My s otcom sme pripravili nášho Ká -dé -eFa a všetci sme sa výdatne naraňajkovali.
O siedmej ráno sme štartovali. Mama s otcom sedeli vzadu, na hlavách mali slamené klobúky a ja za volantom som bol ako v siedmom nebi. Plátená strech bola otvorená a letné ráno a lúče slnka dávali nádej na krásny deň. Motor si priadol svoju „boxerskú“ pieseň a prvé kilometre ubiehali rozprávkovo.
Při odbočení na hlavnú cestu- betónku v Žarnovici, som musel ostrejšie zabočiť vľavo a vtedy sa to stalo. Niečo zaškrípalo v ľavom zadnom blatníku a auto sa naklonilo na ľavú stranu a ozval sa silný hrmot. Hoci auto pokračovalo ďalej, otec vzadu inštinktívne vyskočil zo sedačky a skríkol na mňa: „stoj, veď nám koleso uteká“. Auto ešte nezastavilo a on sa už svižne prehupol ponad rám zadných dverí a rozbehol sa po ceste. Naše koleso v rozbehu sa gúľalo pred ním a naberalo nepriaznivý směr krížom cez cestu do rieky Hron.
Zastavilo ho zopár kopancov, ktoré zmenili jeho smer do svahu na opačnej strane cesty. Neušlo nám. Pomaly ho prigúľal k autu a začal zhodnocovať poškodenia a situáciu. Blatník bol v polovici roztrhnutý, hlavná matica stratená a čeľuste bŕzd tiež. Mama nás pomaly opúšťala, lebo vedela, že výlet práve skončil. Nerobila nám žiadne výčitky, iba bolo vidieť, že je smutná. Odkráčala k najbližšej autobusovej zastávke a my sme sa pustili do práce.
Z veľkej koženej tašky sme vybrali bohatý sortiment náradia a vysúkali si rukávy. Vydretý drážkový bubon dostal dve hlboké drážky vypilované pilníkmi a po jeho nasadení na hriadeľ sme tam zatĺkli dva riadne klince. Zarovnali dĺžku a vybrali vhodnú podložku. Maticu sme chválabohu našli a putovala na svoje miesto. Poistkou bol klinec naiväčšej hrúbky a hotovo. Brzdy nás netrápili. Mechanické fungovali ešte na troch kolesách.
Maximálne 40 km. rýchlosťou sme dorazili domov. Mama prišla až hodinu neskôr. Z deviatich dební náhradných dielov sme vybrali tie najlepšie. Drážkový bubon sme nechali prerobiť na kužeľový a vyriešili problém natrvalo. Kužeľ, je kužeľ. Ale aj tak sme konrole zadných kolies neskôr vždy venovali výnimočnú pozornosť. Veď nám to vtedy „pokazilo“ sľubný nedeľný výlet. V ten večer otec mame povedal:“prisahala si v dobrom aj v zlom a nechala si nás napospas osudu“. S ǔsmevom odvetila, „ale veď to nebolo až tak zlé“.
