Skutočný príbeh Aničky Farbiakovej

Prišiel rok 1945 a s ním aj tá strašná tragédia, o ktorej musím napísať. Moja radosť s novou bábikou netrvala dlho. Ako som už spomenula, v našej osade sa usadili vojaci a partizáni. Taká bola doba. Aký vojak prišiel, žiadnemu sa úbohý bezbranný člověk nemohol zdráhať. Táto hrôza môjho detstva sa odohrala 8.januára 1945 popoludní, medzi 13. a 14. hodinou. Moja maminka v ten deň, varila pre týchto vojakov guľáš. Každý deň varila vždy druhá gazdiná a na Rumplovskej sme bývali 3 rodiny. Keď už boli vojaci po obede, my s mamkou sme umývali riady. Otecko s bratom Jožkom, išli chystať seno pre dobytok na kŕmenie.

Sadla som si ku veľkému stolu s dvomi lavicami, chrbtom opretá o okno, keď sa strhla veľká streľba. Tak som sa zľakla, že som ani nevedala čo robím, len keď mi sklo z okna s rinčaním vypadlo na šiatky. Mamka utekala do susedov cez pitvor, keďže naše domy boli ako veľká stavba, od záhradky až po cestu. Ja som sa rozbehla za ňou, ale ona sa už vracala späť a ocko s Jožkom doslova zleteli z povale, kde bolo seno.

Ocko vtedy povedal:“ Žena zle je, prišli Nemci „ Zapálili dom, maštaľ, celú budovu. Všetko bolo o chvíľu v plameni. Cez pitvor sa ocko pokúsil vypustiť dobytok. Aj sa mu to podarilo, iba kôň tam zostal a zhorel. Tetka Mariša z druhého domu dala svojej dcére Katke kľúče od druhého domu, aby vzala to najcennejšie, čo stihne. Viac sme ju živú nevideli. Bola to hrozná streľba, výbuchy granátov, Bože môj, chvejem sa při každej spomienke.

Všetko už bolo v plameni a my vo vnútri. Dym nás dusil v každej miestnosti. Aj vojaci v chodbe sa dusili a volali o pomoc. Do všetkých dverí a okien šľahali guľky a neustávali. Nevedeli sme sa dostať von. A aj načo, keď strieľali na všetko, čo sa kde pohlo. Našťastie bola u nás na návšteve vtedy mamkina švagriná. Ona vedela nemecky a neustále kričala smerom von, že už tu nie sú vojaci, iba domáci s deťmi, aby nás pustili von. Aby už nestrieľali. Tak sa aj chválabohu stalo.

Mohli sme výjsť von. S rukami nad hlavou nás doviedli ku oráčine a odtiaľ sme pozerali ako všetko horí. Teta Mariša našla na dvore mŕtvu dcéru Katku i muža Juraja. Katkin brat ušiel do hory. Guľkám unikol o vlások. Ujca Jana zastrelili a niekoľko vojakov padlo tiež. Kto sa dal na útek, smrti neunikol. Dozvedela som sa neskôr, že nemeckých vojakov, priviedli ku nám gardisti z dediny.

Jedine naša rodina zostala celá nažive, všetci ostatní trpeli žiaľom za svojimi blízkymi. Aj moja bábika zhorela. Moje bosé nohy sa hriali už len od plameńov, ktoré šľahali až po oráčinu, kde sme stáli s rukami nad hlavou. Hneď nato, musel môj ocko pochytať vypustené zachránené voly a zapriahnuť do voza. Na voz naložili ranených nemeckých vojakov. Peši za nimi sme kráčali potom cez Strnisko až do dediny. Mamka mi zo zástery urobila na nohy okrúcky, aby mi v snehu a ľade neomrzli. Naša strastiplná cesta sa však iba začala....