"Zato,že som čierny, mi nemusíš nadávať do cigánov" !

„Zato, že som čierny, mi nemusíš nadávať do cigánov“....

Tento výrok a jeden článok na blogu, ma vyprovokovali, napísať niečo zo života, niečo z vlastnej skúsenosti, niečo, čo natrvalo dokáže ovplyvňovať zmýšľanie človeka. Niečo, čo sa nedá zabudnúť 
ani po rokoch, niečo, čo vás neustále uvedie do strehu a k zvýšenej opatrnosti.

Písal sa rok 1962 a ako žiak 1.triedy SPŠ strojníckej vo Zvolene, som sa zoznamoval s internátnym životom, novými učiteľmi, poriadkom a inou než dosiaľ maminou stravou. Nieraz mi tiekli slzy smútku rovno do taniera s polievkou, kde sa medzi hráškom , „usmievala“ na mňa uvarená húsenička, alebo vlas pani kuchárky. Vydržať týždeň bez domova, bolo spočiatku naozaj ťažké.

Na internátnej izbe, sme bývali štyria a postupne sme si na seba zvykli, tak ako súrodenci. Začiatkom novembra, sme išli všetci prvýkrát do kina Živena a na vychádzku. Postavil som sa do radu pred pokladňou, objednal lístky a otvoril svoju chlapčenskú peňaženku, „vyzdobenú“ zvnútra vojenskými odznakmi a hviezdičkami. Boli to „trofeje“ od brata a jeho kamarátov.

Keď som zatvoril peňaženku a odchádzal od okienka pokladne, zastavil ma asi17-ročný cigánsky chalan a veľmi slušne ma poprosil, či by som mu nemohol podarovať aspoň jeden vojenský odznačik, že by ho to veľmi potešilo. Naivne som znova otvoril peňaženku na strane s odznakmi a povedal som, že mu dám ten „šoférsky, „z ktorého som tam mal dva kúsky. Nato mi povedal, že on chce tie hviezdičky a odznak pri nich. Povedal som, že nie, že iba tem, alebo nič. Nato som peňaženku zatvoril .

V tej chvíli sa na mňa nahlas rozkričal:“ Zato, že som čierny, mi nemusíš nadávať do cigánov“ a sotil do mňa smerom ku vchodu, že som takmer spadol. Hneď boli pri ňom aj jeho dvaja ďalší súkmeňovci a postupne ma „vystrčili“ pred kino. Tam boli našťastie moji spolužiaci a spolubývajúci, ktorí okamžite zakročili. Cigáni sa okamžite „vytratili“. Oddýchol som si. Asi by som bol práve „vyfasoval“ a prišiel o obsah svojich vreciek.

Dej filmu si už nepamätám, ani tváre cigánov. Zostala trvalá spomienka na odpornú formu intrigánstva, osočovania, hanby a strachu zároveň. Tam niekde však, súčasne, zrodil sa aj iný ,než priateľský postoj k predstaviteľom tejto skupiny obyvateľstva. Viem, že „jedna lastovička leto nerobí“, ale veľmi som bol znepokojený pocitom ktorý sa vo mne zrodil práve v tej chvíli. Neviem a možno ani nechcem ho opísať. Ak by sa však zopakovalo niečo podobné, niekomu z mojich blízkych, nemôžem sa za seba zaručiť.

Tá odporná forma hanby, poníženia a nátlaku bola nezmieriteľná s mojimi životnými krédami a predstavami. Bola nezmieriteľná s láskou k blížnemu, bola nezmieriteľná s mojim zmýšľaním. Aj vtedy aj dnes si uvedomujem, ako ľahko preskočí iskra nenávisti a ako ľahko sa môže rozhorieť veľký plameň s nedoziernymi následkami. Mali by sme si to, na tom malom Slovensku, uvedomiť všetci !!!!!!!!