V mojej kancelárii hneď vedľa skrine s katalógmi, bola vždy postavená vzduchovka upravená .na silnejšiu razanciu. Využívali sme ju na likvidáciu potkanov, keď sa premnožili, alebo na zdokonaľovanie sa v streľbe do terčov. Vždy tam stála nabitá s nenatiahnutým záverom. A predsa sa stala náhoda, ktorá je „blbec“, pretože človek je niekedy tiež nepoučiteľný „ blbec.“
Do kancelárie vošiel pravidelný zákazník a klient Albánskej národnosti, s prezývkou Adam. Poznali sme sa desiatku rokov a niekedy sme spolu žartovali. Aj v dnešný deň vošiel do kancelárie a spustil svojim nárečím :“ Kde je ten stáry, čo néma vremeni ispravit mojego Ópela ?“ Naozaj teraz nemám veľa času, ale poobede bude opravený, odvetil som.
Zahral sa na urazeného a vzal do ruky vzduchovku. Oprel mi ju do boku a povedal : „ Stáry, ja nemožem čekati, músim juž za mali Miki i Fajko. Prisaham na moju majku. „ Zavolal som na mechanika a vtedy on rázne zložil vzduchovku vedľa svojej nohy až pažba buchla o podlahu. Puška vystrelila a projektil preletel vedľa jeho ramena, pričom trafil neónové svietidlo na strope.
Zbrań mu vypadla z ruky, celý zbledol a doslova sa zosypal k zemi. Teraz som sa zľakol ja, lebo prevé, čo ma napadlo, bol predpoklad že je zranený. Nikde však nebola ani známka zranenia. Po minúte sme ho aj s mechanikom vzkriesili chladným obkladom a oživovacími „fackami“. Pomaly sa zviechal zo zeme a spustil: „Boga ty, ja te moga ubiti, kao že ta puška naboj gotova, mačku pičku u chujavy nezrela jabuka, my idioti stary kao Jugoslavija sama je i byla stáry moj.“
Musel som mu naliať dva poháriky silnej slivovice. Slzy hrôzy mal v očiach z predstavy, čo všetko sa mohlo pred chvíľou stať. Keď už dlho nariekal a vyčítal mi nabitú pušku, musel som ho uzemniť otázkou, že odkedy je povolené, namieriť na niekoho zbraň. Ospravedlňoval sa ešte pol hodiny a vo mne už po návale strachu skrsla myšlienka, ako sa mu za to oplatiť. Lenže dnešný deň akosi nebol stvorený na žiadne žarty a tobôž nie so zbraňami.
