Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)
Keď raz na oblohe bola nuda,
že aj vietor sa niekam vytratil,
spomenul som si na tých,
ktorí ako včielky z úľa,
vzlietali k nebu , možno
z posledných síl.
Tak som si to skúsil,
vstúpiť do reálu,
v obrate strmom hľadať cieľ,
sem tam sa mrknúť poza seba,
a vlastný stvoriť ostrý manéver.
Pri rýchlosti snáď vyše dvesto,
pri obrate, kde krv sa zastaví,
tam moja schopnosť nenašla si miesto,
rád upustil som od tej zostavy.
Len hlavu skláňam nad odvahou,
čo dokázala zahnať strach,
len ticho a s obnaženou hlavou,
dokážem na nich spomínať...
