Písmo:
A-
|
A+
Slnko, život môj každodenný,
koĺkým už nie si dopriate,
pod tvojim dychom zem sa mení,
usychá blato márnivosti
rozliate.
Občas necítim tvoju silu
hoci tvár žiari lúčami.
Keď márna túžba každú chvíľu
zalieva v prúdoch líca slzami.
Nezohreješ a neosušíš,
stopy krokov čo odzneli,
aj keď to tisícikrát skúsiš,
je to písané v ortieli.
Aspoń mi bronzom zakry stopy,
aspoň zmeň tvár hoc naveky
a z túžby, až neúnosnej kopy
uber a zahoď smútku do rieky.
