Zbožńovaný budík

Za Strečnom úzka

dolina,

krásny deň slnkom

začína.

Vkabíne dusno, hore

ani mrak,

smejem sa , vznášam,

ako vták.

Rád by som vyššie

zdvihol „nos“,

motor už stoná,

stačí, dosť,

knipel mám blízko

rozkroku,

no ďalej klesám,

ako v útoku.

Už prosím Boha

o milosť,

s plačom sa strieda

márna zlosť,

keď som už „lízal“

„bruchom“ o stromy,

nenávidený budík

nežne zazvonil.