Slovo, ktoré bolo viac než prísaha.

 Každoročne, vždy 25.januára, prišiel k nám poštou veľký balík, v ktorom bolo nesmierne veĺa dobrôt zo zabíjačky, konzervy, zákusky, čokolády, skrátka dobrôt tam bolo hádam aj 7 kíl. Mama to vždy rozbalila, rozdelila čo sa kde dalo odložiť a samozrejme aj nadelila nám všetkým doma. Keď som trochu podrástol a kládol veĺa otázok, chcel som vedieť, kto nás to takto každoročne obdarováva. "To je od tety Anny," znela mamina odpoveď. Ona raz povedala, že keby mala celý život odhladovať, tak nám vždy na výročie jedného dňa, pošle balík , ktorý nás určite poteší . Tak sa aj stalo. Balíky chodili až do jej smrti, teda 45 rokov. Neuveriteĺné. Ani raz sa nestalo, aby balík meškal. Ani raz sa nestalo, aby vážil menej ako 7 kíl, ani raz sa nestalo, aby sa v ňom niečo rozbilo, znehodnotilo, alebo odcudzilo. Chodil presne ako hodiny. Akú nesmiernu hodnotu malo slovo ženy, matky, ktorej spolu deťmi, kedysi pomohli moji rodičia v núdzi. V nesmiernej úcte mám čisté ľudské slovo. Hovorí sa, že slovo chlapa, má vážnosť zlata a pevnosť ocele. Je to možné. No v mojom vedomí navždy zostane predstava o Slove, práve sĺub tety Anny. Moji rodičia boli úžasní. Mama bola robotníčka a otec baník. Bývali sme na samote asi 3 kilometre od dediny a ešte 2 kilometre ďalej bolo gazdovstvo, kde bývalo asi 10 obyvateľov. Táto usadlosť bola zázemím pre malú skupinu partizánov, ktorí operovali v regióne. Ich aktivita voči gardistom a Nemcom, nenechala dlho čakať na odvetu. Tak sa aj stalo a 25.januára 1945 vo večerných hodinách obkolesili túto usadlosť a spustili paľbu. Potom domy i hospodárstvo zapálili a ženy s deťmi nechali napospas osudu. Moji rodičia vtedy tetu Annu aj dvomi malými deťmi prichýlili a starali sa o nich až kým neskončila vojna. Príbeh jednoduchý, nevymyslený, pravdivý. naozaj iba život vie napísať taký scenár. Som rád, že som nič tak hrozné nezažil. Pre mňa však znamenal osobitný obraz o hodnote slova. Slova, ktoré bolo viac než prísahou.