Aj toto sa dá naučiť.

V čase, keď na našich cestách bola áut ako šafránu, v našej dedine ich bolo asi 50. Vlastnili sme aj my jedno úžasné vozidlo značky KdF-82. V preklade to znamenalo: "Nadšením k sile " a bolo to vojenské nemecké vozidlo z 2. svetovej vojny. Bol to kabriolet, ako väčšina vojenských vozidiel. Malo motor vzadu a na šikmej prednej časti bolo rezervé koleso. Auto slúžilo spoľahlivo dlhé roky. Časom sa však prejavil jeden technický nedostatok, vyvolaný prevádzkou a to: "veľká vôľa v riadení". Laicky povedané, keď som s ním jazdil, musel som neustále pohybovať volantom zĺava doprava asi 120 °, aby som ho udržal približne v priamom smere a vo svojom jazdnom pruhu. Pri vjazde do zatáčky, som už vopred natáčal volant viac do požadovaného smeru. Jazda bola tak neustále, vecou značnej praxe a odvahy. S rastúcou rýchlosťou bolo nevyhnutné rýchlejšie a jemnejšie kmitať volantom. Môjmu otcovi to už riadne liezlo na nervy a tak sa rozhodol, že to jednoducho opraví. V malej garáži pod veĺkou lipou pracoval celý týždeň, kým ja som bol v škole a na internáte. Bol som nesmierne zvedavý, ako sa mu to teda podarí a hneď po príchode som letel do garáže. Technické vybavenie bolo minimálne. Ručná vrtačka, pilka na železo, kladivá, kĺúče, kliešte, sekáče. Aj tak som veril v jeho šikovné ruky a moje tušenie ma nesklamalo. Volant bol iný a na inom mieste. Bol tak blízko čelného skla, že bolo potrebné riadne načiahnuť ruky a neobdierať si hánky. Otáčať s ním išlo pomerne ťažko, ale vôľa riadenia bola fakt len minimálna. Div som prekvapením nevykríkol. To však bol len začiatok. Už som sa usadil na skúšobnú jazdu, keď som si všimol, že ten volant poznám. Bol zo starého Opla, ktorého sme už pomaly prerábali na traktor. Ľahol som si vpredu pod vozidlo a oblial ma studený pot. Na prednej náprave bolo hádam 200 skrutiek , matíc, podložiek a rôznych železných uholníkov a pásnic, ktoré držali skrinku riadenia o prednú nápravu. Zavrel som oči. Veď to je zázrak, že to drží pohromade. Na tomto mám jazdiť ? Zvedavosť však zvíťazila. Sadol som za volant a pomaly sa hýbal s vozidlom vpred. V snahe obísť kmeň lipy pri ĺavom blatníku, som rázne zatočil volantom doprava. V tom momente som už bol v lipe a predný blatník sa začal podobať na striešku vtáčej búdky. Prudko som zabrzdil a kúsok cúvol. Nič som nechápal. Ako je to možné? Veď na také zatočenie by som obišiel autobus. Po chrbte mi prebehol mráz a zlé tušenie sa potvrdilo. Riadenie fungovalo naopak. Pri zatočení volantu doprava, kolesá sa natočili vľavo. A doľava tiež samozrejme opačne. Ježšmária výkríkol som prekvapením .Otec už medzitým hravo vyrovnal pokrčený blatník a vypočul si moju informáciu. Neveril tomu a tak sa sám hrnul za volant. Prešiel o 10 metrov ďalej a odtrhol zadný blatní o roh drevárne. Kozmetický defekt bol o chvíľu napravený a auto sme už iba zatlačili do garáže. Išiel som radšej za mamou , zajedol si čestvých buchiet a zapil čajom. Po hodine prišiel otec a vyhlásil, že sa to inak vyriešiť nedá a ak chcem s tým auto jazdiť, tak sa musím naučiť nanovo šoférovať a že on sa už tak veru ide učiť. Nešiel som sa ani pozerať. Podľa zvuku som počul, ako auto jazdí dopredu a dozadu asi 10 metrov a sem tam počuť aj nejaké klampiarske údery kladiva. Prišla nedeľa a s ňou čas našich pravidelných rodinných výletov. No tentokrát som odmietol úlohu vodiča a tak sa otec s mamou posadili do auta sami. Mama sa prežehnala a ako dobrá žena, keďže prisahala kedysi vernosť v dobrom i zlom, zmierila sa s osudom. Auto vyrazilo smelo na skúšobnú jazdu do Novej Bane, asi tak 20 kilometrov. Keď som po 4 hodinách zašiel za kamarátmi do miestnej krčmy , môj otec už tam sedel tiež a hral veselo mariáš. Sedel iba v prepotenom tričku a keď ma uvidel, víťazne vykríkol :" Dá sa to naučiť ". " Len si mi mal povedať, že to riadenie ide ťažko. Riadne som sa spotil." Vypýtal som si kľúčik a už omnoho odvážnejšie som doviedol auto od krčmy až domov. Verte, alebo neverte, dá sa naučiť aj toto.