V našej podhorskej dedine, bohatej na drevnú hmotu, sme doma kúrili len drevom a trochu uhlím. Do zimy bolo treba aj pár metrákov uchystať, ak sme chceli zimu v pohode prežiť. Skoro každý druhý deň som s otcom "stúpal" do hory s pílkou a sekerou na pleci. Boli to "prechádzky", ako on tomu hovoril . "pre zdravia", ale mne sa už chlpy ježili aj tam kde som ich nemal, keď ma ráno budil okolo šiestej, že čím skôr prídeme, skôr popílime doma na cirkulárke. Madonna mia, bol by som dal neviem čo zato, keby sme radšej niečo montovali v garáži.
Jedného dńa som prehlásil, že takéto "prechádzky" do hory sú málo efektívne a že si musíme zostrojiť nejaké "horské" vozidlo a drevo povoziť na ňom a nie ho ťahať po kúsku za sebou na retiazke. Nápad sa ujal a začali sme pracovať. V našom vozovom parku bolo niekoľko vozidiel, ale najvhodnejší bol starý Opel Blitz. Ihneď sme ho "vyzliekli" z karosérie a mohutný rám poskytoval široké možnosti na zvážanie "metrovice". Prvá jazda do strmého kopca v kamenistom teréne, "odpísala" zadný pohon. Keď sme otvorili veko diferenciálu, odtiaľ sme už len vysypali viac než tridsať oceľových "zubov".
Bolo po radosti. Ale myšlienka bola tak aktívna, že sme rozobrali ďaľšie vozidlo Aero 662 a z neho sme vytiahli celú zadnú nápravu i s kardanovou rúrou. Cez dieru po diferenciáli v zadnej náprave Opla, sme prevliekli kardan Aerovky a "jašterica" sa práve narodila. Doriešili sme nezávislé perovanie, spojenia hriadeľov a prevodovky a už sa išlo na skúšobnú jazdu. "Vozidlo" malo 6 kolies a poháňaná bola iba posledná náprava. Dve spriahnuté prevodovky nám zredukovali silu motora na vhodné optimum.
Na druhý deň sme sa vystrojili do hory s veľkou nádejou, že dovezieme aspoň metrák dreva. V prvom strmejšom stúpaní, keď kolesá "strednej nápravy" nabehli na vyvýšenie, alebo kameň, nadvihli sa aj kolesá zadnej hnacej nápravy a "jašterica cúvla aj dva metre dozadu, kým kolesá zasa "nezabrali". Takto sme sa v kopci mohli "hojdať" aj celý deň. Keďže nás čakala práca, otec si sadol na zadnú nápravu a záberové vlastnosti sa zlepšili. Okamžite sme sa vrátili a na hnaciu nápravu sme namontovali celú zadnú dvojsedačku aj s operadlom, odperovanú pružinami. Bola otočená smerom dozadu a nohy sa "vykladali" na priečnu dosku, aby celá váha "záťažovej posádky" bola bezpečne využitá.
Najčastejšie tam sedávala moja mama, ktorá bola veľmi rada, že sa do hôr vyviezla vcelku bez námahy a ešte k tomu bola tak nesmierne osožná. Naša "jašterica" povozila za 5 rokov existencie stovky metrákov dreva a ja som jej bol vačný za nedoráňané plecia a znovuzrodenú "lásku" k našim horám a svahom, ktoré sme zdolávali hravo a suverénne, ale hlavne bez námahy. Boli to časy, na ktoré spomínam s nostalgiou a krásnym pocitom pri srdci. Boli to časy, keď benzín "voňal" benzínom. Čas krásny, ako mladosť.
