Slúžil som na vojenčine v Domažliciach v ženijnej rote a môj veliteľ mi jednoducho neveril, že nikoho za hranicami nemám, aj keď mám nemecké priezvisko. Moji kamaráti "vegetili" na hraniciach pri čistení protichemických bunkrov a mňa veliteľ odvelil do iného útvaru do nového kurzu. Tak som si užil 5 nových "prijímačov" , lebo v každom novom útvare som bol "nováčik" .
Všetko zlé, je na niečo dobré. Mal som výbornú kondíciu, ale aby som sa neutrápil smútkom, musel som byť už aj sám sebe psychológom. " Vy nemúžete na čáru, vy by ste mi zahnul za kopečky, Šulci, vy pudete do vnitrozemí. Takové ptáčky já znám". Bože to bol "gumák".
Keď som takto za pol roka absolvoval päť špeciálnych kurzov a to vždy "na výtečnú", zabalil svoju sprostosť do výrazu, že on " ze mne uďělá univerzálního ženistu". Nebol ďaleko od pravdy. Bol som veliteľ mostného tanku, strojník mot. člnov, motorových píl, vsokotl. čerpaniel a aj raketový odminovač. Len na "opušťák", to ma už nemal času pustiť.
Raz mal namále a stačilo, aby som ho nestrhol do priekopy , bol by mal krompáč rovno za krkom. Učil nás, ako máme z malej jamky v zamrznutej zemi, postupne vyhĺbiť zákop. Takže, keď sme postupne odpaľovali väčšie a väčšie nálože, na jednej z nich si už v "nadšení", ako nám to dokonale ide, zabudol krompáč. Ten vtedy vyletel hodne vysoko a letel tiež hodne ďaleko. Jeho rotujúci let, spevádzal divný "vrtuľníkový efekt". Ako prvý som sa pozrel dohora. To mu zachránilo kožu.
Sadol si, zapálil cigaretu ktorú mu ktosi podal a povedal : " Šulci, vy fakt nejste kurva, pŕíště pojedete s náma na čáru". Na čiaru som sa ale zasa nedostal, lebo začali "plavby a brody" a tam som nabúral so záchranným člnom do OT-čka. Sedel v ňom aj on a ja som bol tak "šťastný" že sa v tom rybníku riadne vymáčal. Odvtedy som presvedčený, že najväčšia radosť je škodoradosť. Aj keď samozrejme poznám aj iné radosti...
