Moje rozhodnutie, odísť za každú cenu a čo najskôr do civilu, v nemalej miere ovplyvnila krátkodobá strážna služba pri muničnom sklade. Nechcem byť nespravodlivý k ľuďom, ktorí mali zdravotné problémy a aj tak sa dostali do kasární. Skôr mám ťažké srdce na tých, ktorí ich tam na "asentírke" doporučili.
Tak to bolo aj s Vencom, niekde od Bolerázu. Ostro nabitá zbraň v jeho rukách, to bola pre nás nočná mora. Vždy mal nejaký náboj navyše, jeho samopal pred uskladnením kontrolovala celá čata a rana istoty, bola večná neistota. V stráži neustále spal, ani psa sme s ním nemohli nechať samého, pretože strieľal na všetko, čo sa v noci včas a hlasno neprihlásilo. Neuveriteľné a pritom tak nebezpečné boli naše strážne služby.
Najhoršie bolo to, že v noci nechcel nikto ísť Vencu vystriedať. Nikto z nás nevedel, či náhodou nespí a zobudiť ho, mohlo znamenať tragický koniec. Väčšinou sme ho nechali vyspať sa až do rána, alebo prišiel sám bez"závodčího" až pod svetlo ku bráne oplotenia. Týždeň hroznej služby sa chýlil ku koncu a na kontrolu sme očakávali nášho veliteľa. Na jednej strane sme si aj želali, nech vidí, čo to je strážiť s bláznom, na druhej strane nikto z nás nechcel ešte umrieť.
Dohovárali sme mu :"Venco preboha nespi tam aspoň jednu noc, už sa nám to kráti. Budeme sa hlasno hlásiť a potom pustíme za tebou psa. Ozvi sa nám heslom. " "Nó jasan, jasan kluci, už nazachrápó, mám to enem zapár." Sľuboval nám Venca. Neverili sme a položili kontrolnú otázku.: "A čo keď predsa zaspíš, čo urobíš, keď sa prebudíš?" "Kde to šostne, tam to postím" odpovedal Venca a bolo jasné, čo by sa stalo, keby sme ho tak zobudili. Chceli sme prežiť a tak sme ho do služby nezaraďovali. Driemala v nás nesmierna zlosť, že sa musíme takto chrániť len preto, lebo niekto na odvode povedal, že je normálny.
Uvažovali sme už aj o slepých nábojoch, ale bol by to poznal a jeho urazená ješitnosť, že nie je považovaný za hodnoverného vojaka, mohla prerásť do inej formy odvety. Už sme nemali síl to riešiť. Obetovali sme psa. Pustili sme ho za ním aj v tú noc, keď prišiel na kontrolu náš veliteľ. Prekvapil nás tým, že pôjde Venca vystriedať. Jeho "odvaha" vyprchala pri vstupe do ohrady. Chvíľu sme tam čakali, či sa Venco neobjaví sám, potom sme dvakrát "zahulákali" jeho meno a nakoniec pustili psa. Nikto nešiel ďalej. Naša "ukážková" strážna služba sa skončila.
A aj ja som si povedal :" Už ani Bohovi a už ani deň ". "Civil môj milovaný, už kráčam len za tebou."
