Určite mi dáte za pravdu, že ke som započul tento refrén, zaspievaný asi štyrikrát, vytrhlo ma to zo zamyslenia, hlavne preto, že to zašvitorila moja deväťročná vnučka. "To je čo za pesnička "?, opýtal som sa prekvapene. "Taká nijaká, to si len tak pospevujem", odvetila mi a skončila.
Ale vo mne sa prebudila spomienka na jednu udalosť, ktorá kedysi rozosmiala mňa. Jedna dobrá priateľka prežívala obdobie, v ktorom sa vystupňovali jej urologické problémy a užívala lieky podporného charakteru. Obľubovala rýchlu jazdu autom a jej strieborný Golf bol pre ňu doslova "ušitý".
Jedného dňa sa dosť svižne ponáhľala domov a na estakáde prekročila povolenú rýchlosť. Policajná hliadka ju zaregistrovala aj radarom a zastavila. Začala sa obvyklá procedúra, spojená s argumentáciami, prosbami i dohováraním. Nepomohol ani doklad o užívaní špecifických medikamentov, ani pôsobenie ženským šarmom. Situácia sa schyľovala k zaplateniu blokovej pokuty, keď zrazu hlasno vykríkla a doslova skočila k policajnému vozidlu pri zvodidlách.
V tom okamihu si už aj zdvihla sukňu, stiahla nohavičky a "kvokla" vedľa predného blatníka čelom ku zvodidlu. A čúrala a čúrala zo všetkých síl a do poslednej kvapky. Pramienok "golden riwer" sa objavil až pri statíve radaru, pod nohami hliadky. Nastalo trápne ticho a čulý pohyb a statív premiestnili o kúsok ďalej. Vodička čakala už ustrojená pri vozidle a očakávala, že jej rukolapný dôkaz, prečo sa tak ponáhľala, zapôsobí na hliadku. Tak sa aj stalo.
Odpísali si jej osobné údaje a vrátili doklady. Pomaličky sa rozbehla z miesta, možno tak ako nikdy predtým. Až po pár desiatkach metrov, sa šťastne rozosmiala. Ja som dnes "podšťala polišov", .Možno si vtedy aj ona zanôtila v duchu ten podivný refrén : " ja si štím pre radosť, ja si štím pre radosť.....
