Hoci sme boli už celkom "ostrieľaní" v práci s výbušninami a po zážitku s "lietajúcim" krompáčom sa nám veliteľ už veľmi neplietol do remesla, zbúranie starej strážnice neďaleko jeho súkromnej chaty, sa mu stalo srdcovou záležitosťou. Strážnica bola zdrojom záujmu viacerých chatárov v okolí, pretože z jej tehlového vybúraného materiálu, sa dalo ešte všeličo lacno postaviť.
Po obhliadke objektu, sme si vykonali potrebné zamerania a výpočty, aby sa "chalúpka" zosypala čo najúspornejšie. Keďže o staré okná nemal nikto záujem, z ekologických dôvodov sme odmontovali ich otváracie "krídla". V dohodnutý deń "D", sme štyria "vyfasovali" potrebný materiál , podpísali príkazy k jazde a OT-čkom sme prišli k objektu, asi 20 km od Domažlíc. Vysekali sme do stien posledných päť dier navyše pre "istotu" odstrihu, keď na motorke prifrčal náš veliteľ.
Okamžite skonštatoval, že sa s tým zbytočne a dlho "prcáme" a že to už malo byť na zemi a že kto tomu tam naozaj velí a že není spokojen a že "přejímá velení". Okamžite nám predostrel svoj geniálny plán, o ktorom bol presvedčený, že je najlepší a najúspornejší. Sám sa zapojil do najdôležitejšej práce, do hĺbenia jamy v strede najväčšej miestnosti. Presekali a prepílili sme sa drevenou podlahou a v zemitom a škvárovitom podklade, vyhĺbili asi jedenapolmetrovú jamu. Do nej sme uložili polovicu z dovezených výbušnín, zapojili odpaľovacie vedenia a prihrnuli zeminou.
Po zapojení odpaľovacieho kábla, kapitán skontroloval , ale my pre istotu ešte po ňom, či sa tam nenachádzajú veci ktoré by nám neskôr mohli chýbať. Neboli sme vôbec nadšení z jeho "výmyslu", pretože jednotlivé murované priečky v dome, mohli ovplyvniť jeho geniálny plán,- zbúrať stavbu vnútornou tlakovou vlnou. Okrem toho sa nám takto znižoval efektívny zisk z materiálu, keďže sa nám nechcene plietol do remesla. Tušili sme, že to ako vždy pri ňom nedopadne najlepšie, ale že to bude doslova na h....., nás ani nenapadlo.
Odtiahli sme sa s káblom a pre istotu aj s transportérom asi päťdesiat metrov za skalnatý výklenok pri ceste. Veliteľ sám vykonal merania a následne pripojil kábel na dynamový aktivátor. Pozrel sa akoby naposledy na nás všetkých a silno zatlačil za rukoväť. ---Nič. Nastalo trápne ticho. Keď svoj pokus zopakoval ešte trikrát a dalo sa predpokladať, že ho v svojej známej zúrivosti hodí na zem a poskáče po ňom, potom hodí na zem svoju "brigadírku" a začne nadávať, dovolil som si požiadať ho, aby som to skúsil ešte ja. Napodiv súhlasil.
Vedel som totiž, že veľká dĺžka kabeláže, si vyžaduje intenzívnejší impulz "vyrobeného" napätia a tak som kábel odpojil a odskúšal pružinový pohon roznetnice. Po odskúšaní a znovuzapojení, som začal krátko odpočítavať. Pri čísle 4 mi zariadenie vytrhol z ruky a začal odpočítávať znova. Zamyslel som sa. Čo ak sa odstrel znova nepodarí ? Poskáče si aj po mojej čiapke ? Odpoveďou bola poriadna detonácia. Kapitán to po pár sekundách nevydržal a bežal sa pozrieť na "výsledok" . Vysunuli sme sa z výklenku skaly a pomocou ďalekohľadu pozerali na objekt a aj na veliteľa, ktorý už ozlomkrky bežal zpäť.
Ani som sa mu nečudoval. Jeho "tlaková vlna" nepoškodila a nezbúrala ani jednu stenu, ale zo strechy urobila doslova "jaderný hríb", takže kúsky strechy dopadali všade v okruhu viac než päťdesiatich metrov. Keď sa drevitý prach rozplynul, ku každej stene priložil niekoľko malých debničkových náloží. Zbytok spustil do vyhĺbeného krátera po "jadernej bombe". Nasledoval ďaľší odstrel, ale takmer nič sa nezmenilo. Takmer nič, až nato, že poškodenou stenou fekálnej žumy, pretekala do krátera smradľavá voda spolu s "hovnam"i.
Niekoľko stien sme potom ľahko zbúrali OT-ečkom. Neviem čo k tomu dodať. Už len pár slov "po našom" . " No coment".
