Keď ku nám prvýkrát prišla na návštevu sestra tety Sidky, bolo to v roku 1989 a boli sme na ňu všetci veľmi zvedaví, najviac samozrejme deti a samotná Sidka, ktorá ju nevidela 30 rokov. Teta opatrovala naše dve deti. Ona sama však bola tak trochu "tretie dieťa", pretože mala dobrú až naivnučkú povahu. Vo veku 57 rokov, nebol pre ňu problém vyšplhať sa na strom ako veverička .
Sestra Hanka s manželom, Kanadským Francúzom, pricestovali podvečer autobusom. Zvítali sme sa ako veľká rodina, i keď poznania boli len z listov, fotiek a telefonátov. Večer sme všetci sedeli pri slávnostnej večeri v tetinom byte a angličtinu sme "lámali" rukami aj nohami. Vtedy som veľmi ľutoval, že taký jazyk sa stal celosvetovým jazykom. Aká to nedokonalosť v nejednoznačnosti výrazov. Stačí malé zaváhanie a je veľká chyba. Stačí povedať šit alebo šít a je to hovno, alebo prestieradlo. To sa v slovenčine stať nemôže.
Rozprávali sme sa dlho do noci, ani deti nechceli spať, lebo teta Anka jazdí v Kanade autom, ktoré riadi iba jednou nohou a nemá "prehadzovku". Päťročný Erik, ktorý rád vysedával v našom aute zrazu prehovoril :"A to vám tú druhú nohu odrezali?" Zlatá detská logika. Ešte pred odchodom sme si dohodli program ich pobytu a ani sme netušili, že nebude celkom taký.
Na druhý deň som ich pozval k sebe do servisu, aby videli, ako vyzerá "slovenská garage". Kým sme sa rozprávali a prechádzali, starší syn sa venoval tete Sidke a "prehováral ju", aby sa povozila na "Babette", že je to ľahšie ako na bicykli , že sa jej to bude páčiť a že na to nikdy nezabudne. V tom treťom prípade mal skutočne pravdu. Teta už o chvíľu doslova suverénne jazdila po lúke a cestičkách okolo servisu, bola celá šťastná, že si tak dovôle "pobicyklovala" a ešte aj bez námahy.
O chvíľu ju už Martin prehovoril, aby sa odviezla aj hore po štrkovej cestičke, že je to bez problémov, lebo nikto tadiaľ nejazdí. Na tetu Sidku sme pomaly aj zabudli, len asi po pol hodinke nám už začala chýbať, so svojimi večnými otázkami. Keďže jej nikde nebolo, rozbehla sa pátracia akcia.
Martin nám upresnil, že ju naposledy videl ísť hore cestičkou. Po sto metroch sme našli v trávnatej priekope Babettu, ale tety nikde. Motocykel mal iba skrivený pedál a rozbité zrkadlo. Zlá predtucha nás držala v napätí ešte pol hodinu hľadania. Vbehol som do kancelárie k telefonu a v prítmí som uvidel v kúte na pohovke sedieť skrčenú postavu, s kolenami až pri brade.
Zažal som svetlo a skoro schytal šok. Sedela tam teta Sidka, zaprášená ako mlynár po nočnej smene, na pančuchách diery ako svet, strapatá, uslzená a s odreninami na nohách, rukách i tvári. Zavolal som ostatných. "Ó maj Gáš", zvolala Hanka. To už sme s ňou všetci "leteli" na úrazovku. Cestou sa už nálada zlepšovala, keďže zranenia sa javili len povrchové. Hanka jej ešte dohovárala a pripomínala , aby nepovedala lekárom, že spadla na motorke. "Áno, áno," prisľúbila Sidka .
Do ordinácie vošla sama. Najviac to trápilo Martina. Ona mu totiž jedinému povedala, aby sa nehneval, ale že zabudla ako sa to zastavuje a tak počas pomalej jazdy zoskočila, pobehla za motorkou, potkla sa o pedál a tá ju pár metrov ešte "potiahla" za sebou po štrku. Po chvíli sa dvere na úrazovke otvorili a sestrička zavolala: " Poďte prosím všetci, od tej panej, čo jazdila na motorke"....
