V čase, keď som často cestoval do Wiedne, neboli ešte dokončené diaľnice ani po Bratislavu. Tých tristo kilometrov nebola žiadna slasť a prejsť hranice len tak s kamarátskym pozdravom, to ešte nešlo. Písal sa rok 1985 a dobrá spolupráca s kolegami firmy Bosch vo Wiedni, prinášala svoje ovocie. Cestoval som tam minimálne 1-krát týždenne a moje pasy sa pomaly zapĺňali "pečiatkami".
Na dôležitých Rakúskych colníkov, bolo treba mať dobrý žalúdok. Namyslené xichty, s viditeľnou aroganciou voči nášmu jazyku, si doslova zgustli, ak som náhodou prechádzal hranice autom nižšej kategórie ako Golf, alebo Passat. Taká Lada aj vo výstavnom prevedení, putovala okamžite na pojazdnú technickú kontrolu a v kufri a interiéri sa prehrabali dôsledne.
Vždy, keď som to absolvoval, v duchu mi zneli slová môjho otca, ktorý mal o nich svoju mienku a hovoril:"Keby nebolo Nemčiny, tak nemajú ani vlastnú reč a možno by len kotkodákali". Tak som si to vždy ticho opakoval a hneď mi bolo lepšie. Nikdy som nič takto nepašoval a technický stav vozidla bol vždy super. Ibaže ma zdržiavali. Nie raz mi bolo dopriate dobrej satisfakcie a táto príhoda, hovorí o jednej z nich.
Viezol som tesne pred Mikulášom do Wiedne na opravu čerpadlo zo Scanie. Uložil som ho do kufra Lady 2103 a ku tomu kartón šampanského, asi 9 ks a podobný počet bonbonier -/višne v čokoláde/, ktoré kolegovia a kolegyne v Rakúsku doslova zbožňovali.
Zo zamyslenia pri okienku colníka, ma prebral hlas : "Cigareten, alkohol ...? Najn, odvetil som, nur ajne pumpe und klajne gešenke. " Motor abštelen und nében parken. Ich mus kuken. " zašveholila colníčka vyská tak meter šesďesiat a vážiaca tiež asi toľko. Čo ma na nej však najviac upútalo, bola do uniformy doslova naprešovaná obrovská riť.
Takú som skutočne na babe ešte nevidel. V duchu si tak hovorím: No kto teba vyberal dievča do takejto funkcie, ten mal oči zalepené šilingami. Prikázala mi otvoriť kufor a keď tam uvidela veľké vstrekovacie čerpadlo, zopakovala:"Ich mus kukken". No tak pozeraj, hovorím si. Vtom sa ona už rukami ponorila do kufra, uchopila pevne čerpadlo a zdvihla ho, v snahe odniesť na prehliadku.
Nepočítala s tým, že aj keď vyzeralo nenápadne ako z hliníka, vážilo cez 30 kíl. Ozvala sa obrovská dlhotrvajúca rana, a jej obrovský zadok "prehovoril". Čerpadlo dopadlo späť na dno kufra a ja som odskočil bokom. Začal som sa tak smiať, až som mal obavy, že ma pre niečo zdržia. Nestalo sa tak. Už nebolo žiadne kuken, dostal som všetky doklady a s úsmevom na tvári som pokračoval v ceste.
Kolegovia vo Wiedni sa tiež pobavili. Dodnes som na to nezabudol a keď prechádzam v Bergu hranice, podvedome stále hĺadám "krásnu štíhlu" colníčku s obrovským zadkom.
