To stačilo, aby vznikol nápad, vyrobiť si doma niečo podobné. Tá predstava mi nedala spávať a hoci som mal iba 17 rokov, kreslil som v každej voľnej chvíli podobu tohto zázračného dopravného prostriedku. Bol december a času, kým ešte zotrvá sneh, bolo málo.
Najvhodnejším "podvozkom" sa javila dvojica sánok, zmontovaných ďalej od seba, aby sa na spojovacej lavičke medzi nimi, dalo sedieť. Motor bol jednoznačne Volksvagen, ako stvorený na taký experiment. Realizátorom celého projektu bol otec a obaja sme boli tým tak nadšení, že nám postupne zanikali všetky nebezpečné aspekty tohto vynálezu. Jedine mama nás ešte hoci márne neustále od toho odhovárala . Keďže sme ju prehlasovali, stavba saní pokračovala.
Medzi saňami , na jednej zo spojovacích dosiek, bola moja stolička bez nôh a vzadu na druhej spojovacej doske, sme na drevenej a pevnej debničke pripevnili motor, s vrtuľou smerom dozadu. Najväčším úskalím, bola vrtuľa. Tú otec za 3 dni vystrúhal z lipového dreva podľa starej fotografie vzducholode. Zabudol však, že motor je uložený opačným smerom Po naštartovaní by sme boli jazdili len smerom dozadu. Ihneď sa pustil do vyrezávania novej vrtule s opačným sklonom listov. Dielo sa opäť podarilo.
Spomenul som si, že je nevyhnutné vrtuľu vyvážiť. Statické vyváženie sme vykonávali dva dni. Najskôr na hranatom pravítku a potom na špagáte. Do omrzenia, po stružlinke sme odkrajovali z vrtule nožíkom. Konečne bola hotová. Pomocou stolárskej ceruzky sme skontrolovali aj hádzavosť. Od vytrženia, som už len hodiny vysedával na "veliteľskej" stoličke. Stroj bol iba jednomiestny. Našťastie.
Do prednej časti vozidla, ku nohám, sme umiestnili autobatériu a benzínový kanister, zatiaľ iba na 5 litrov paliva. Osudové ovládanie motora, pomocou lanka od karburátora, viedlo cez moje plece a bolo upevnené na spojovacej rúrke predných držadiel. Všetko bolo nastavené tak, že stačilo, aby som sa mierne pridvihol na sedačke, alebo nakláňal dopredu a tým som vlastne "pridával plyn".
Nastal osudový deň . Sane sme postavili smerom do stúpania po ceste a "pre istotu", ak by sa silno rozbiehali, tak sme asi 10 metrov ďalej posypali cestu popolom. Toto opatrenie, bolo nesprávne a zbytočné, ale to priniesla až trpká skúsenosť.
Obliekol som si vetrovku, nasadil koženú čiapku, natiahol rukavice a posadil som sa na veliteľské miesto. Lanko karburátora ma šteklilo na pleci. Ponakláňal som sa dopredu i dozadu, či funguje ovládanie plynu. Zapojil som batériu a otec vzadu motor naštartoval ako lietadlo cez vrtuľu. Teplá vetrovka mierne "upravila" otáčky motora a tak som sa viac naklonil na pravú stranu. Na iné korekcie už nebol čas.
Aerosane sa pomaly začali pohybovať vpred. Bol to úžasný pocit až do chvíle, kým som po pridaní plynu a skutočnej jazde do kopca, neucítil za chrbtom divné vibrácie od vrtule. Bol to osudový okamih. Práve som chcel odpojiť akumulátor a vypnúť motor, keď sane nabehli na popol. Okamžite silno pribrzdili a ja celou váhou tela, som cez to nešťastné lanko na pleci, pridal plyn na maximum.
Moror "zareval", " vyskočil" zo saní aj s debnou a pomocou trieštiacej sa vrtule skončil v priekope. Zostalo hrobové ticho. Vedeli sme, že mama, ktorá túto "drámu" sledovala z okna, už nevydrží a vybehne na ulicu, urobiť s nami poriadok. My sme zatiaľ zhodnotili škody, poodmontovávali príslušenstvo a ticho odkráčali do garáže. Nikdy som na to nezabudol. Možno aj preto, že som viac než 10 metrov riadil vlastné aerosane.
