Vždy si to v duchu poviem, keď mám niekoho známeho odviezť malým lietadlom. Tak tomu bolo aj naposledy, keď som do sedačky zodpovedne pripútal svoju vnučku. Štebotavá slečna, ktorej jazýček je riadne podrezaný, nesedela v lietadle prvýkrát a znášala mierne poryvy vzdušných prúdov úplne pokojne a bez strachu. Keď sme sa obaja pohodlne usadili a overili komunikačné spojenia, vzlietli sme k oblohe.
Počasie bolo skutočne učebnicové, povetrie "olejčekové", akoby sa svet a čas zrazu zastavil a otvoril knihu nevídaných krás pohľadom zhora. Boli sme "na oblohe" pár minút, keď som zamieril nad okraj mesta. V predpisovom oblúku som naklonil lietadlo a ukazujem jej, kde býva prababka a jej príbuzní. Sem -tam som pritiahol riadiacu páku a preťaženie nás pritlačilo pevnejšie do sedačky. Potom ešte dve zatáčky v opačnom smere, keď zo zamyslenia a pohľadu po krídle, ma precitol jej hlas : "Dedo, vybodni sa na tie zatáčky a leť už rovno !" Poslúchol som a zamieril na pristátie.
Po vypnutí motora, mi trochu preblednutá, stačila povedať :" Ja sa určite naučím dobre lietať, možno aj akrobaciu. Potom povozím ja Teba a keď pristaneme, zavolám tvojich kolegov a poviem im, aby mi pomohli vyložiť z kabíny toho posraného." Zostal som značne prekvapený. Jej hrdo-zúrivá reakcia ma šokovala. Už aj preto, že nepoužíva takýto "hrubší slovník" a aj preto, že sa to stalo v čase, keď som skôr podvedome očakával slová vďaky za príjemný zážitok. Strávil som to bez urážky, ale aj bez úsmevu.
Vtedy som sa vrátil do svojich prvých dojmov z lietania a bol som relatívne spokojný. Boli naozaj neporovnateľné.
