Ako chalani na dedine, hrávali sme sa na vojakov, partizánov a pretekali sme sa v tom, kto akú "zázračnú" zbraň prinesie, alebo vymyslí. "Vojny" nadobúdali vážnejšiu podobu, keď sme zo snehu vystavali "bunkry" a útočili na "pevnosti" snehovými guľami. Väčšinou vyhrali "naši", teda Rusi a časti "opevnenia" sa potom rozkotúľali dolu záhradou.
Snažil som sa vždy niečo vymyslieť. Raz to bola dymová clona zo starej nafty a oleja, raz veľký budík, ktorý rachutil po starom hrnci, raz zapaľovače zápalníc, dokonca aj snehový guľomet, na ktorom som pracoval celú zimu. Vďaka nemu sme "vyhrali" nie jednu snehovú bitku. Raz v noci mi ho niekto ukradol. Určite to boli "Nemci". Potrebovali predsa "zázračnú zbraň".
Na vojenčine, som sa cítil veľmi dvojznačne. Bolo mi nesmierne ľúto za civilom, ale ten skleslý pocit som kompenzoval novými poznatkami o vojenskej technike. Keď sme sa oboznamovali s našim samopalom a učili nás, že piestik silou plynov naťahuje záver, dovolil som si pripomenúť, že on ho iba odisťuje s časovým oneskorením. Vtedy viacerí prítomní spozorneli a verím, že sa aj prehrabali v mojich kádrových materiáloch.
Pointou tohto príspevku, je však skutočnosť, že som si nikdy neželal zažiť nič zo skutočnej vojny,tobôž nič z občianskej vojny, o ktorej nám nieraz rozprával interbrigadista zo Španielska, ujo Imro. Vtedy mi po chrbte behal úplne iný mráz. Pintou príbehu, je aj skutočnosť, že munícia a zbrane, nie sú hračky.
Na Vianoce sa bežne u nás na dedine "stieľalo" dynamitom, sklá drnčali v okenných rámoch a tí zbehlejší vedli aj posúdiť, koľko šúľkov to práve "rachlo". Kým sa nikomu nič nestalo, nedialo sa nič "protištátne", strieľalo sa z delobuchov, karbidových škatúľ, kľúčov s hlavičkami zápaliek a klincom, a " z vojenčiny premiestnenými" delobuchmi.
S nádejou, že aj ja som "ukoristil" jednu škatuľu farebných svetlíc, zistil som, že sú to delobuchy, ktoré sa vystreľujú zo signálnej pištole. Vianoce boli predo dvermi a tak som sa rozhodol, zostrojiť si malý "mínomet", na vystreľovanie svetlíc a delobuchov. Bola to paráda, keď pod akýmkoľvek bezpečným uhlom, lietali vysoko nad dedinou všetkými smermi, moje "rachotivé pozdravy."
Munícia sa už pomaly míňala, ale na "Troch Kráľov" som mal ešte posledné tri. Všetko príjemné, má však vždy, aj svoj varovný prst. Aktívnou streľbou, sa na spodnej časti "mínometu" od nárazov závažia, vytvorila trhlinka. Nasmeroval som rúru kolmo dohora v záhrade neďaleko domu, vhodil dnu predposledný náboj, uhol som pár metrov a...
Náboj vletel do rúry, náložka divne zasyčala a celá "hlaveň" sa bleskovo natočila reakčným účinkom plynu, smerom na okapové rúry nášho domu. Náboj vyletel a s ohluchulúcim rachotom explodoval tesne nad oknom pri okape. Sklá okna sa roztrieštili na márnosť a ja som " za trest" spal v tej izbe 2 noci sám. Okno som pozakrýval dekami, ale vonku bolo mínus 20, takže som sa najviac tešil už len nato, keď po sviatkoch otvoria prvé sklenárstvo.
Veľmi Vás prosím, majte rešpekt pred akoukoľvek vojenskou muníciou a technikou. Poučte sa , aj z tohto príbehu !!!
