Žabí princ, proti svojej vôli.

Ten deń bol už od rána doslova "hnedý", lebo sa mi nič nedarilo, nič som nestíhal, proste smola. Napriek tomu dával nádej,, že večer predsa len dopadne dobre, a že skončím v rozohriatej postieĺke so svojou dievčinou v náručí. Pane Bože, ten zvláštny pocit prežívam ešte aj teraz v spomienkach po 40.rokoch. Sused mi nechal na "zábeh " svoju Jawu 350, a ja som sa nevedel dočkať, kým sa zvečerí a skončí sa robota na stavbe bratovho domu. Slnko zapadlo a "otrokovice"sa skončili. Ako rybička som sa vyšpĺahočil v teplom kúpeli, dokončil dôkladnú osobnú hygienu, primerane sa navečeral a vystrojil na cestu. "Frajerôčka" bývala 30 kilometrov od môjho bydliska, ale to pri dobrom počasí a "rýchlej" motorke bolo tak na necelú hodinku jazdy, aj po ceste plnej zatáčiek. Bol krásny neskorý večer, keď ubiehali posledné kilometre. Motorku bolo potrebné posledných pár metrov iba dotlačiť, aby jej rodičia nepočuli hluk motora. Okno na spálni na poschodí už bolo pootvorené a ja som už potichúčky vyťahoval rebrík od kurína. V tej chvíli deń so smolou na pätách sa ešte neskončil. Rebrík sa dal postaviť medzi kurín a dom, lenže dosť strmo, lebo tam bolo málo miesta. Na piatom stupienku, som ucítil, že rukami i nohami sa "miesim" v slepačích exkrementoch. Načiahol som sa ku oknu a pomaly ho otváral, že vkročim do jej spálne. Vtedy sa mi noha pošmykla, odklonil som sa od rebríka a už v tom nevhodnom náklone doslova "zhrmel" medzi sliepky. Tichá návšteva bola prezradená a mne nezostávalo nič iné, iba rýchlo nasadnúť na motorku a roztlačil ju dole briežkom. Až v poli pri ceste, bol čas na dôkladnú očistu mňa i motorky trávou a lopúchovými listami. Deň sa však ešte neskončil, a mojou mysĺou prebehla vážna rezignácia, nevzdorovať viac osudu. Už aj preto, že obloha sa zatiahla čiernymi mrakmi a začínala búrka. Vydal som sa na cestu domov , kým nezačne pršať. Asi po 10. kilometroch som uvidel, že cesta tmavne, lebo je mokrá od dažďa, ktorý tam spŕchol len pred chvíľou. V ťažko definovateľnej rýchlosti,bolo vidieť na ceste niečo, ako krížom padnutú haluz. Začal som brzdiť, ale neskoro. Nebola to však haluz, ale stádo žiab, ktoré prechádzali na druhú stranu cesty. Pár žiab to schytalo pod kolesami a ja som sa na nich šmýkal už mimo motorky do plytkej močariny vedĺa cesty. Neviem ako dlho trval ten pád, ale to precitnutie so žabami na tvári, ma rýchlo postavilo na nohy. Posádka auta, ktoré zastavilo pri mne, sa išla "pominúť" od smiechu, keď som tam stál a vyberal žaby z vlasov i kabáta. Asi za odmenu, že sa tak pobavili, ma odtiahli s motorkou až domov. Len doma, po zaĺahnutí do postele, veril som, že "hnedý" deň je nenávratne preč. Aj tak bolo do rána ešte pár prebudení na pocit, že ma bozkávajú žaby. Aká škoda, že ani jedna z nich nebola zakliata princezná.