Toľko k zbežnému vykresleniu atmosféry. Kto videl, má na film určite svoj názor.
Po zhliadnuti tohto filmu človeka prepadnú samozrejme rôzne pocity počnúc otrasením a šokom, hnusom, okamžitým smútkom, či zármutkom, alebo vezme film s nadhľadom, a povie si, že príbeh je prehnaný, skutočnosť predsa nie je až taká katastrofálna, tvorcovia filmu značne skresľujú realitu, a nezobrazujú ju v jej reálnej podobe.
Viac otrlí diváci sa samozrejme otrasú a idú ďalej, pričom v nich film nezanechá žiadnu výraznejšiu stopu. V skutočne extrémnych prípadoch film vzbudí u jeho (spravidla intelektuálne poslabšieho) adresáta agresivitu, čomu sa na jednej strane nemožno diviť, predsa ako sa hovorí: násilie podnecuje násilie.
Isté je, že film v celej svojej brutalite nevyvoláva žiadne pozitívne emócie. Napriek všetkému však jeho zámerom bolo nepochybne docieliť efekt morálny až mravoučný, určitým spôsobom výstražno kázavý, či prevychovávajúci. Otvoriť spoločnosti oči. Zmyť z nej jednu zo základných kliatieb ľudstva: ľahostajnosť. Spamätať sa. Vzkriesiť aspoň čiastočnú slušnosť a spravodlivosť.
V súvislosti s touto úvahou sa mi vynára spod povrchu mojej mysle ďalšia otázka: Čo vlastne dokáže zaujmúť dnešného štandardného diváka? Je potrebné zachádzať až do takýchto krajných názorných ukážok, za účelom usmernenia divákovho myslenia a prípadného konania? Je v súčasnej spoločnosti, v ktorej fungujeme a ktorej sme nezdieľnou súčasťou možné efektívne zamerať našu pozornosť na zlepšenie súčasného stavu na báze nejakého pozitívneho príbehu, alebo je naozaj nevyhnutné chrliť jeden "horor" za druhým, pretože ľudská laxnosť a ľahostajnosť už presiahla medze únosnosti?
Isteže, ako zástankyňa individualizmu tvrdím, že všetko závisí od jednotlivca, a voľby jeho postoja k takmer akejkoľvek životnej situácii, žiaľ ako vidíme, tých pozitívnych príbehov už naša realita vplyvom skúseností poskytuje čoraz menej. Pravdaže, stále je možné sa podobným príbehom cielene vyhnúť a hľadať prívetivú a vľúdnu skrýšu pred nástrahami dnešnej doby, prípadne chodiť s klapkami na očiach a inklinovať k pštrosej politike.
Na druhej strane si však myslím, že pred realitou, viac, či menej prikreslenou vo filme Bastardi nemožno cielene klopiť zrak, alebo prepadnúť čoraz sa prehlbujúcejšej spoločenskej skepse, avšak príjmať poznatky a usmerňovať na základe nich svoje vlastné konanie podľa najlepšieho vedomia a svedomia, skutočnosti statočne v rámci možnosti čeliť, ale nevyhnutne ju nevyhľadávať.
Akokoľvek moralisticky či idealisticky môj náhľad na celú túto záležitosť teraz vyznieva, som si vedomá toho, že teória a realita sú dve rozdielne veci. Nateraz ale zostaňme viacmenej vo filmovej rovine ;)
