Možno najpozoruhodnejšie, čo kedy malo vzísť z mojej skromnej produkcie za tej éry bolo nepochybne interview, ktoré som zrealizovala so známym rockerom, politikom a občianskym aktivistom Michaelom Kocábom, avšak ktoré kvôli spomínanému zániku nemenovaného týždenníka nikdy neuzrelo svetlo sveta. Bola som na túto akciu vyslaná svojim vtedajším šéfom, ktorý mi dal tip, že interview s Kocábom môže byť zaujímavé "čtení". Stalo sa tak v kúpeľnom meste Sliač v srdci stredného Slovenska, kde zavítal začiatkom roka 2013 pri príležitosti udeľovania čestného občianstva mesta Sliač. To všetko za jeho prínos v oblasti kultúry, ľudských práv a za jeho značné úsilie pri zabezpečení odchodu sovietskych vojsk z územia bývalého Československa i z mesta Sliač.
Tohto človeka snáď najvýraznejšie vystihuje označenie "rebel". "Čiší" to z jeho pôsobenia i vyžarovania. Teraz už síce trochu ošľahaný životom i skúsenosťami, no predsa. Bola som trochu nervózna, v rukách diktafón, ktorý som ako ťažká amatérka nikdy predtým nepoužila. Vedľa mňa pomerne rozdrapené redaktorky z Petit Press, Slovenského rozhlasu i Televízie, ktoré sa vyslovene drali o slovo. Navôkol primátor mesta Sliač i akýsi poprední funkcionári mestského zastupiteľstva, ktorí sa mu na prvý pohľad zjavne "pchali do zadku". Kocáb bol slušný a úctivý, ale v zásade od podobných prejavov naprosto odosobnený. V miniatúrnych priestoroch značne provinčnej atmosféry za účasti veledôležitej sekretárky primátora to tak vytváralo jemne bizarnú atmosféru.
Počkala som, kým ho tie chtivé redaktorky jedna po druhej vyspovedali, konieckoncov som chcela byť na rade posledná a na rozdiel od nich som sa v ten deň nikam neponáhlala. Odpovedal stoicky, pritom však so značnou životnou múdrosťou človeka, ktorému život napísal výrazné story a to story muselo stáť za to.
Kocáb v rámci interview priblížil aj mnohé zaujímavé názory. Za zmienku stoja, podľa mojej mienky, nasledovné:
Kocábov postoj ku skutočnosti, že v r. 2012 sa po vyše 40 ročnej komunistickej diktatúre v histórii Českého štátu dostali do vlády opäť komunisti
"Je to nevysvetliteľná a nepochopiteľná otázka, nikto sme s tým nepočítali. Súvisí to podľa mňa s nedostatkom historickej pamäte, a tým pádom i vzdelania, akoby ľudia nevedeli udržať komplex všetkých súvislostí v hlave. Voľbu komunistov považujem za tak absurdnú, akoby sa v Nemecku k moci opäť dostala nacistická strana- NSDAP, ktorá bola z hľadiska počtu obetí rovnako, ba možno dokonca aj menej zločinná než strana komunistická, ktorá bola naozaj vražednou stranou, a stáli za ňou desiatky miliónov mŕtvych ľudí. Napriek tomu to, zdá sa, nestačilo a pri moci sú opäť komunisti. Isté je, ale, že existuje celá rada argumetov. Napríklad systém sociálneho zabezpečenia bol za komunistov v mnohom veľmi pohodlný, človek nemal žiadnu zodpovednosť, choval sa ako chcel v rámci svojich skromných možností a čo bolo potrebné, zabezpečil štát. Sloboda žiadna, sytém arogantný a totalitný. Čo je veľmi dôležité a na čo sa často zabúda je, že na všetko zlé sa akosi pozabudlo a zostáva iba jediný bod, ktorým sú sociálne istoty, eventuálne prístup k práci. Rozhašterená a akýchkoľvek konzistentných krokov nespôsobilá vláda akoby zdiskreditovala demokraciu a v súčasných podmienkach predstavuje akýsi zvláštny patvar, ktorý sa paradoxne chová podľa archetypov, ktoré nabral v minulosti."
Existuje niečo, čo by s odstupom času urobil inak?
"Komunistická strana ako zločinecká organizácia mala byť nami jednoznačne zakázaná. Svoje úsilie dopomôcť k tomu, aby našu vlasť definitívne opustili komunisti však považujem doposiaľ rozhodne za svoj najväčší prínos. "
Kocábove myšlienky, ktoré považujem za pozoruhodné, a s ktorými sa prakticky stotožňujem, respektíve ich doceňujem, som hrubo zvýraznila.
Zastávam názor, že jeho myšlienky boli prezentované logicky, v kontexte ich detailného posudzovania by však mohli byť označené akurát tak za "praobyčajný zdravý rozum", a nič výnimočné. Napriek tomu sú predsa len v rámci uvažovania v našej spoločnosti pomerne odvážne, ba dokonca mám pocit, že aj ojedinelé. Ojedinelé nielen myšlienkou samotnou, ale i formou jej vyjadrenia.
Budem konkrétna, dovolím si byť aj trochu ostrá.
Nedostatok historickej pamäte je naozaj to najvýstižnejšie a aj najtaktnejšie pomenovanie javu inak zvaného ako značná mentálna degenerácia, ktorému musíme dennodenne čeliť. Degenerácia spôsobená nedostatočným záujmom prinajmenšom o informácie ohľadne doby, v ktorej žili naši rodičia, starí rodičia, prastarí rodičia a pod. Spôsobená nedostatkom rozvíjania kultúry a vzdelanosti v rodine ako základnej sociálnej jednotke, ktorá má primárny dopad na celkovú úroveň jednotlivca, a ktorej primárnym cieľom by malo byť úsilie našich predkov o to, aby svoje deti nenechali v nevedomosti. Zbytok je už na nás.
Zároveň, moja osobná skúsenosť je, že kam chodím, tam v tomto kontexte, a dokonca aj od mladých ľudí približne v mojom veku dookola počúvam zmienky o tom, aké sme za komunistov mali sociálne istoty. Naprosto ignorujúc, prípadne neovládajúc fakty ohľadne totalitného režimu, ktorý bol čo do počtu obetí, ako i praktík horší ako režim nacistický. /Pozn: v žiadnom prípade neobhajujem ani jeden z nich/. Pozábudajúc na priam absolútnu neslobodu v akejkoľvek sfére ľudského bytia, ktorá bola natoľko absurdnou, až sa prakticky stala normálnou súčasťou života vtedajšieho obyvateľstva.
Kladiem si otázku, čo to v dnešnej dobe môže mať na svedomí. Či zjavná spoločenská desilúzia spôsobená pretlakom možností, existenčnou prázdnotou, a naprostou neistotou vo sfére materiálnej i morálnej? Alebo len nám- mnohým Slovákom tak vlastná pštrosia politika, alebo zrozumiteľnejšie strkanie hlavy do piesku? Prípadne preferovanie správania podľa šablóny "lenivých pesimistov", čo sa v tomto ohľade vzťahuje aj na lenivosť vo sfére obohatenia svojich mozgov o nové poznatky, na rozdiel od úctyhodných "pracovitých optimistov"? Je to predsa tak pohodlné, a konieckoncov, môže nám to "byť jedno". Je to možné.
Nemôžem opomenúť ani zmienku o súčasnej geopolitickej situácii týkajúcej sa novodobého Ruska. Nestíham zírať, ako sa skutočne opakujú dejiny z roku 1968 známe nám s ohľadom na okupáciu Československa. Rusko anektovalo Krym obdobne ako v r. 2008 fakticky anektovalo Abcházsko a Južné Osetsko. Mentalitu značného množstva Rusov /česť výnimkám/ považujem jednoducho v tomto smere za neprevychovateľnú. A mnohým nám súputnikom to vonkoncom nevadí. Zato táto množina vynakladá veľkú energiu na to, aby hanila prakticky akýchkoľvek iných našich- hlavne susedov. Nemáme radi Poliakov, pretože sú ukričaní, vychcaní a leniví bordelári. Vadia nám Rakušáci, pretože sú tvrdí, chladní a "fašistickí". Nehovoriac o Maďaroch, a stáročnej okupácii zbedačeného slovenského národa.
Takto by som mohla pokračovať, ale blíži sa pomaly môj záver. Mojim cieľom nie je mentorovať, ani nikoho a nič favorizovať, či bezvýhradne zatracovať; táto úvaha spojená s niektorými veľmi podnetnými ideami od Michaela Kocába, o ktorých si myslím, že stojí za to si ich prečítať, má byť skôr zameraná na spochybňovanie myslenia mnohých jedincov, s ktorými sa pravidelne stretávam, a na istý druh myslenia v našej slovenskej spoločnosti, ktorý pozorujem aj u priateľov svojich priateľov a známych. Nemám záujem generalizovať, práve preto sa snažím častokrát používať výrazy ako mnohí, v snahe zabrániť neobjektívnemu zovšeobecňovaniu.
Navyše nado všetko ostatné sa snažím apelovať na zabránenie nevedomosti. Osobne som takisto nežila v dobe tvrdej normalizácie a uvedomujem si, že moje poznatky tiež musím nepretržite prehlbovať. Našťastie som však bola vychovaná v takom rodinnom duchu, ktorý mi približoval poznatky z prakticky nie tak dávnej histórie našich rodinných príslušníkov. A otváral mi oči.
Práve preto som nadviazala na myšlienky Michaela Kocába. Považujem ho totiž za jedného z mála tých vzácnych ľudí, ktorí ostanú celí život vybavení jasnozrivosťou. Nie nadarmo bol tento človek poradcom, spolupracovníkom a súčasne blízkym priateľom nebohého a výnimočného Václava Havla. Ten určite veľmi dobre vedel, čo robí.
