Pokiaľ sa čosi deje potichu a bez vyjadrenia kompetentných štátnych predstaviteľov, je ťažké myslieť si niečo iné. Bez transparentnosti stojí štát na vratkých nohách a peniaze ľudí, ktorí ho financujú daňami, sa strácajú v nedohľadne.
Talianska energetická spoločnosť Enel, 66 % vlastník Slovenských elektrární, ktoré sú slovenským dominantným výrobcom elektriny, informovala o rokovaniach týkajúcich sa predaja prvej polovice podielu svojej spoločnosti. Samotný štát (Ministerstvo hospodárstva SR) ale má v Slovenských elektrárňach 34 % podiel, čo nie je málo. Predaj a kúpa sú bežnou súčasťou života každého – obyčajných ľudí i veľkých spoločností. O predaji Telekomu som písal v jednom z mojich blogov. S odstupom času je úplne jasné, že takéto predaje predstavujú sumy s veľkými výnosmi, čo, samozrejme, znamená aj výrazný príjem do štátneho rozpočtu. Z financií získaných predajom Telekomu by bolo možné ošetriť kúpu akcií, zabezpečujúcich 51 % podiel štátu v strategickom podniku.
Otázka, kto vlastne získa Slovenské elektrárne, je dôležitá. Možno dôležitejšia ako si myslíme. Energetika a jej zložky sú strategickou súčasťou štátu, je to logické a väčšine ľudí jasné. Voda, elektrina a plyn patria k najpodstatnejším zložkám fungovania každej krajiny. Sú nevyhnuté pre nás všetkých, no sú aj veľkým zdrojom príjmov, či legálnych, ale, bohužiaľ, neraz aj tých, ktoré sa uskutočňujú potichu a v ústraní. Je paradoxné, že sa predaj podielu v takom strategickom podniku, akým elektrárne sú, deje takpovediac „v ústraní“, bez záujmu štátu (hoci štát už bezprostredným majiteľom nie je, no v takomto prípade nesmie mlčať). Štát sa teraz tvári, že je v pozícii pozorovateľa, ako sa veci (teda predaj) vyvinú.
Zasadania Bezpečnostnej rady štátu nie sú verejné, no mali by sme požadovať od predstaviteľov štátu informácie, či Rada vôbec zasadala a prerokovala vplyv predaja na vnútropolitickú situáciu Slovenska. Logika hovorí, že ak sú predstavitelia štátu ticho, môže sa za takýmto predajom rysovať finančná skupina, ktorá na fungovanie štátu bude mať svoj vplyv, ekonomický i politický. Pokiaľ sa čosi deje nenápadne a bez vyjadrenia kompetentných štátnych predstaviteľov, je ťažké myslieť si niečo iné. Majiteľom SPP je už Fond národného majetku (teda „štát“) a kúpa podielu bola práve od Energetického průmyslového holdingu (EPH), ktorý má v tomto období záujem o kúpu spomínanej časti Slovenských elektrární. Za mnohými obchodmi možno tušiť vplyvy finančných skupín, hoci sú to len dohady, ale ak nie je transparentnosť, pochybnosti sú opodstatnené. Ekonomický vplyv, koncentrovaný v rukách niektorých podnikateľských skupín, vytvára priestor na tlak voči vláde, i keď sa to často deje za „zatvorenými dverami“.
Otázok, ktoré sa vynárajú v súvislosti s predajom časti spoločnosti Slovenské elektrárne je čoraz viac a kompetentní ich v tichosti zametajú pod koberec. Právom občana je pýtať sa a povinnosťou politikov je odpovedať.
