Do a z Francúzska nelietam každý deň. Ani mesiac, ani polrok. Našťastie vždy, keď tam idem, dostanem sa do krajiny bez akýchkoľvek problémov. Cesta naspäť je však zásadne o niečo dobrodružnejšia: odísť sa mi už snažil znemožňiť štrajk. Ďalej rekordných päť centimetrov snehu pred dvoma rokmi na Vianoce. Dodnes nepoznám príčinu toho, prečo som sa pred rokom z Paríža do New Yorku dostala o dvanásť hodín neskôr a dvoma inými lietadlami, ako som zamýšľala. Samozrejme, že som sa poučila: napriek tomu, že štrajky neboli na obzore a prítomnosť snehu bola na juhu Francúzska vysoko nepravdepodobná, letela som minulý týždeň radšej do Barcelony. Na juh Francúzska som sa presúvala vlakom. No a oni si dva dni pred mojim odchodom založili vatru.
„Aha, tam asi horí", povedal otec mojej francúzskej rodiny, keď pri opekaní klobások na terase zbadal za najbližším kopcom maličký obláčik. Mne pripadal úplne bežný, ale uznávam, že na jasnej modrej oblohe celkom nezapadal do scenérie. Vrátili sme sa práve z výletu, na ktorom nás skoro odfúklo. A ja som len tak zo žartu prekričala sirény požiarnych áut, že snáď to do pozajtra v tom vetrisku uhasia, lebo sa musím dostať na letisko.
Na druhý deň sme sa išli potápať, pretože kvôli tomu som vlastne do Francúzska priletela. Hneď pred ranným ponorom som volala rodičom na Slovensko, že ak zajtra neodletím, tak to nie je mojou vinou. Po skontrolovaní ranných správ na internete zhodnotili, že nepreháňam a že štyria mŕtvi, zavretá diaľnica a zavretý aj tunel pre TGV sú dosť pádne dôvody, prečo mi odpustiť predĺženú dovolenku. V prístave sme sa začali pýtať, či sa do Barcelony náhodou nedá dostať loďou. Keďže nikto nemal záujem o založenie krízového podnikania na mieste, len do prvej španielskej dediny by to bolo za 300 eur.
Telefonát na stanicu nám prezradil, že ani vlak, ktorý ide tesne popri pobreží, ráno neprešiel. Neprešiel ani naobed a večer tiež neprejde. A zajtra, teda, fuuuu asi nie. Dym z požiara sa už roztiahol po celom horizonte. Niektoré dediny v okolí evakuovali a ľudia, ktorí tadiaľ prechádzali, rozširovali najrozmanitejšie katastrofické scenáre. Najpopulárnejšou témou dňa bolo"ako sa správať, keby horelo v dome/v lese/..." a všetci si v živej diskusii vymieňali rozumy.
Lietadla z Francúzskej Patroly, ktoré celý týždeň trénovali formácie, synchronizované dymenie vo farbách Francúzska a kreslenie srdiečok na oblohu (európska kríza), nahradili žlté canadairy. Naobed dva, neskôr už štyri. Zastavili sme potápačskú loď a z päťsto metrov sledovali, ako obrovské žlté lietadlá nalietavajú na hladinu a naberajú 6 ton vody každé. Otáčali sa smerom k požiaru a po pätnástich minútach naberali znova.
Napriek nanovo ustálenému bezvetriu o desiatej večer padol dym aj na našu dedinu Port-Vendres. Celý dom smrdel ako udiareň, lietadlá prelietali z televíznej obrazovky rovno do mora pri Cap Bear a pridala sa aj helikoptéra. Situácia je vraj už pod po dvoch dňoch konečne pod kontrolou a doprava obnovená.
Znova sa niečo pokazilo ako naschvál pred mojim odchodom, no prvý raz som bola medzi tými niekoľkými šťastnými, čo sa dostali, kam mali. Obrovský oheň Španieli a Francúzi nakoniec zvládli. Len otcovi asi nevysvetlím, že to nie je osud a že si ma Francúzsko nechce naveky ponechať.
Obrazová príloha:
Dva canadairy tesne po nabraní vody z mora, dym z požiara v pozadí (Cap Bear, Port-Vendres)
To nie je ranná hmla, to je dym (mesto Figueres v španielsku)
