Mesto Rouen je v Normandii a upálili tam Johanku z Arku. Už samotný názov Rouen je čarovný - celú trojhodinovú cestu tam som, na obrovské pobavenie zvyšku posádky auta, venovala pokusom o správnu výslovnosť toho tajomného zachrochtnutia. V Rouene sme mali stráviť víkend. Na pláne bola jedna narodeninová oslava, ukážka mesta, pobrežia aj vidieka.
Normanďania majú vo Francúzsku, čo sa miery spoločenskej zábavy týka, povesť asi ako u nás východniari a Záhoráci. Sú o nich stovky vtipov: väčšinou vám to tam opíšu ako vidiek, kde prší viac ako v júli na Filipínach a tak sa tam buďto varia kalorické jedlá, alebo sa zaháňa nuda alkoholom. Napriek divokej povesti, sú to predsa len Francúzi. Chuť samotného alkoholu je veľa už aj na miestnych študentov zocelených poveternostnými podmienkami a tak s džúsom miešali úplne všetko, vrátane whisky. V Normandii som sa utvrdila vo svojom podozrení, že každý Francúz vlastní mačku.
Čo sa týka toho dažďa, priateľ mojej sestry mi tvrdil, že je to hlúposť, že sú to povery. Vraj tam prší rovnako, ako inde. Neviem, či vtedy pršalo rovnako aj na Slovensku, ale až tam som sa presvedčila, že Twingo dokáže jazdiť aj po nárazník vo vode.
V Normandii sa varí naozaj dobre. Súčasťou polovice typických jedál sú jablká. Druhá polovica väčšinou zahŕňa cider - vykvasené jablká. Každý Normanďan je na svoj kraj hrdý (ostatne ako každý Francúz). Obzvlášť hrdí sú v Normandii na prevrátenú jablkovú tortu, Tarte Tatin. Ak im nechcete zlomiť srdce, za žiadnu cenu im nehovorte, že v skutočnosti pochádza zo Sologne. Väčšina z nich o tom naozaj nemá potuchy.
V Normandii som si pozrela všetko, kam ma zobrali a kam sa dalo kvôli dažďu a blatu dostať. Videla som miesto, odkiaľ sa neúspešne snažili preletieť océan, videla som aj očkovanie oviec. Je to jeden z najkrajších kusov sveta, aký som kedy navštívila, spolu s konkurenčným Bretónskom.
Paradoxne, najviac ma z celého výletu tešilo to, že francúzska mládež je rovnako skazená ako tá naša a napriek striktne nalinajkovanému životu v rodine, mimo domu netrvajú na trojhodinových večeriach: môj najväčší zážitok z Normandie teda bolo jedenie fastfoodu na konferenčáku s dvoma mladými. Po dlhom čase konečne uvoľnene, bez štyroch chodov, čakania na ostatných a predstieraného záujmu o to, čo kto robil v práci.
