Najprv by som rada upresnila, aký mám vzťah k slovenským obedom: napriek všeobecnej mienke, školské obedy zbožňujem. Školské obedy si človek začne vážiť až neskôr, keď ho prejde to pubertálne „Fuuuj to čo jeee? To je huumus," a začne oceňovať to, že mu niekto navarí. Môžem povedať, že zjem všetko. Ak niečo neznášam, sú to ľudia, čo neľúbia hento, toto im nechutí a tamto je zase nejedlé. Až Francúzi však toto ufrfľané rypáctvo dotiahli do úplnej dokonalosti.
Francúzska školská jedáleň vyzerala ako lepší food court nákupného centra a vchádzalo sa do nej cez terminál, priložením čipovej karty. Keď som prešla týmto terminálom prvý raz, ako osobe odchovanej na slovenských stravovacích zariadeniach mi zažiarili oči a spadla sánka.
Gastronomický zážitok začína výberom z troch rôznych druhov predjedál. V rámci školského predjedla som prvý raz v živote okúsila napríklad taštičku plnenú kozím syrom alebo varené artičoky. Polievku Francúzi jedia iba v zime, takže tá bola k dispozícii asi od novembra do februára. Hlavným jedlom bolo väčšinou nejaké mäso so zeleninou, alebo dokonca niečo úplne exotické ako slávky. Už len samotné prílohy mi prišli na naše pomery celkom neštandardné, napríklad hrášok.
Toto hlavné jedlo vám s úsmevom podá jedna z kuchárok, ktorá vám zaželá dobrú chuť. Niekedy mi ale, priznávam, chýbalo to precízne slovenské zarotovanie taniera na tácku - s ryžou takticky nasekanou po celom tanieri, aby to vyzeralo, že jej je viac. S francúzskymi kuchárkami som taktiež nikdy nemala tak blízky vzťah ako s tými slovenskými. Nepoznali ma, nemali pre mňa žiadnu milú prezývku: u nás v škole na SR som "tá nechápavá", pretože som zo zazerania spoza okienka nevyveštila, že mám chvíľu počkať, kým priložím ISIC k terminálu. Ale aspoň vedia, že existujem. Ani takzvaný zápach mokrého vechťa, tak typický pre naše jedálne, Francúzi nikdy neokúsili.
Obed sa, samozrejme, hlavným jedlom nekončí. Ešte si môžete vybrať, či chcete dezert, jogurt, alebo syr. Rozmanitosť výberu väčšinou záleží od času, kedy prídete. O dvanástej ešte bývalo všetko, o jednej sa vám mohlo stať, že vám zostalo na výber „iba" z dvoch druhov syra. Keďže Francúzi jedia bagetu úplne ku všetkému, môžete si jej zobrať koľko vládzete. Soľ sa nemusí kradnúť učiteľom z ich stola, ale je voľne k dispozícii - rovnako ako kečup, majonéza, horčica a omáčka na šalát. Špinavé tácky a taniere odchádzajú na automatickom páse do zákulisia kuchyne.
Za rok vo Francúzsku som pribrala asi štyri kilá. Spätne spomínajúc na moju obľúbenú časť dňa, považujem to za obrovský úspech. Napriek tomu som sa dozvedala nielen od žiakov, ale aj od učiteľov, ktorí už mali mať pubertu dávno za sebou, že obedy v škole sú nechutné, odporné a že sa to nedá jesť. Celý rok som si teda kládla otázku: „Čo vy, preboha, doma jete, že vám toto nechutí?" Kvôli tomu som vždy, keď som niekedy zašla ku komusi na návštevu, očakávala minimálne zlaté jablká zo záhrad Hesperidiek. Na moje počudovanie prišli úplne obyčajné jedlá. A tak som zhodnotila, že francúzske deti sú jednoducho len viac umrnčané a vyberavé ako tie slovenské.
