Neviem, kedy sa išlo do školy prvý raz. Mám pocit, že to bol koniec týždňa. Už ten prvý deň mi mal napovedať niečo o francúzskom prístupe ku školskej dochádzke.
Všetci vieme, čo znamená prvý školský deň u nás. Formalita, ktorá trvá hodinku - dve, aj to len preto, lebo polka triedy nezvládne ranné vstávanie a treba na nich čakať. Ukážeme sa vzdelávacej inštitúcii, že sme prežili prázdniny a neprežúrovali sa k smrti a že aj napriek tomu, že na budúci rok maturujeme, sme so železným odhodlaním pripravení bojovať proti svedomitej príprave. Aj keď niekedy nie sme ukážkový kolektív, udalosť začiatku septembra kolektívne oplačeme v najbližšom reštauračnom zariadení, pretože nešťastie predsa spája.
Vo Francúzsku ma čakalo tvrdé prebudenie sa z východoeurópskeho sna. Slovenský lajdák sa mal naučiť disciplíne.
V prvej lavici, ako nováčik predstavený triede niekým z administratívy, som začula „vytiahnite si diáre". Keďže to predsa bol prvý deň školy, s obrovským sebavedomím som si vytiahla papier zložený na šesť častí zo zadného vrecka a chcela som hviezdiť, že mám pomôcky. Moja hrdosť sa premenila v prach keď ten zdrap zhliadla triedna. Doteraz mám pocit, že som v jej očiach zazrela ľútosť. Keďže moje vzdelávanie v škôlke zlyhalo na celej čiare, pero držím doteraz tragicky a ak vyviniem dostatočný tlak palcom, slabšie exempláre sa lámu. Stalo sa. Vtedy, keď som si pýtala pero od spolužiačky, som si všimla, že všetci majú peračníky. Všetci. Nikto s perom vo vrecku alebo pohodeným v taške ako slovenskí gympláci, každý má svoje a mnoho. Zvedavo som nakukla do jedného z peračníkov a prítomnosť lepidla mi zabezpečila pocit vyvrheľa na celý deň. Možno sú len hraví a cez prestávky robia koláže.
Každý si usilovne značil dátumy do diára. Maturita, prípravná maturita, ešte akési ďalšie maturity, vraj aby si na víkend predtým nič neplánovali a rezervovali ho štúdiu. Francúzi totiž vždy majú niečo naplánované. Milujú plánovať.
Ďalšia vec, ktorá ma ľadovo osprchovala, bolo trvanie školského dňa. Seriózny prístup a učenie sa už počas toho prvého. Treba predsa splniť program v osnovách a snažiť sa o to už od druhej hodiny ročníka. Tento prvý deň školského roka som bola v škole do piatej.
Večer, na konci dňa plného kultúrnych šokov, mi doma povedali, že si musím kúpiť diár. Vraj bez diára to nepôjde. Tak som si jeden kúpila a išla si robiť tú úlohu, čo mi úplne smrteľne vážne dali hneď v prvý deň školy - spracovať Voltairov životopis. Bola som chlácholivo pochválená za nádherný nadpis.
Posledný zápis z môjho diára datuje 12. októbra.
