Zo spolužiakov ma spočiatku takmer nikto výnimočne neoslovil. Možno to bolo tým, že boli odo mňa o dva roky mladší, možno to len neboli ľudia, s ktorými by som sa rada stretávala. Už od začiatku som sa o to však pokúšala. Do skupiny dievčat, ku ktorej som sa pridala v prvý deň, som si musela vždy nosiť balíček vreckoviek na osúšanie sĺz drahých slečien. Raz preto, lebo priateľ cez prestávku nebol dosť milujúci, inokedy lebo na písomke nevychádzala skúška správnosti.
Francúzske deti majú neporovnateľne väčší rešpekt k autoritám ako my a seriózny prístup, pretože im vštepujú, že dobré známky sú všetko. Len jednotkárov privíta Paríž s otvorenou náručou. Kreativita nemá na francúzskom gympli miesto: písomky musia mať všetky rovnakú formu a kreatívne písanie slohu som zažila za celý rok iba raz. Mali by sme si na Slovensku viac vážiť tie voľné opisy obľúbenej ulice alebo charakteristiku milovanej literárnej postavy. Prekvapivo, aj písomky z biológie musia mať slohový úvod a záver, žiadne vecné stručné odpovede na otázky. Všetko úplne naopak a nič z toho som ani len netušila.
V triede som mala spolužiaka, ktorý prepadol, ale zubami nechtami sa držal na najťažšej, prírodovednej sekcii. Chce byť lekárom. Francúzskym deťom nikto nepovie, že nie všetci sme sa narodili ako rockové hviezdy. Všetci máme rovnaké možnosti uspieť, keď budeme poctivo robiť čiary pravítkom.
Mladých mužov na škole by som zaradila do niekoľkých kategórií. Štýloví s kabelkami, dredatí hipisáci, tmavší - asi Arabi, bežní chalani a metalisti. Zoradené podľa počtu členov. Dievčatá sa delia na tie, čo majú pod meter šesťdesiatpäť a na tie štyri ďalšie.
Všetci boli obdivuhodne poctiví a svedomití. Napriek tomu som našla niekoľko žiakov, ktorí pochopili, že do ich triedy zameranej na prírodné vedy sa dostal jazykár a nechali ma zhovievavo sem-tam odpisovať úlohy z matematiky. Získanie prvej motivačnej štvorky mi totiž vysvetlilo, že sama si ich veľmi robiť neviem. Na svoju obranu musím však povedať, že to bola jedna z tých lepších štvoriek v hre.
Dlho ma zo spolužiakov nikto nezaujal natoľko, aby som s ním trávila čas dobrovoľne a nadšene. Buďto som sa pofľakovala sama s knihami, alebo som sa otravne pýtala na všetky slangové výrazy, ktorým som nerozumela, aby som prišla na kĺb humoru svojich školských kolegov.
Raz, neviem presne kedy a neviem ani ako, som sa dostala k spolužiakovi, s ktorým som strávila zvyšok roka. Spolužiak s dlhými vlasmi a s nosom v knihe. V kabáte, na ktorom mal zvonka prišitú kávovú lyžičku. A hlavne, s veľkým čiernym cylindrom na hlave.
Jeho prítomnosť nie len že priniesla zaujímavé rozhovory, ale hlavne jedno veľké poučenie už v momente, keď sa mi predstavil. Zaumienila som si, že v budúcnosti, keď raz budem pod vplyvom tehotenských hormónov, nikdy nebudem čítať grécke báje. Môj excentrický kamarát sa totiž volal Achille.
