Už 33 rokov žijeme v slobode a demokracii. Nebojíme sa povedať vlastný názor bez toho, aby sme boli za neho zatvorení. Nebojíme sa vyjsť do ulíc, bez pocitu strachu, že sa nemusíme vrátiť domov. Napriek všetkým týmto pozitívam, stále cítim, že žijeme vo svete, v krajine, v spoločnosti, ktorá nie je slobodná, ktorá má stále v sebe zranenia, z ktorých sa nevieme dostať. Niekedy premýšľam nad dvoma otázkami: Pochopili sme vôbec, čo sa od nás po 17. novembri malo očakávať? A pochopili sme, čo je sloboda?
17. november 1989 nám priniesol to, čo sme túžobne očakávali. Demokratické voľby, právo zhromažďovať sa bez toho, aby ste za to boli stíhaní, taktiež vyjadriť svoj názor, slobodu vo vierovyznaní a dalo by sa v tomto zozname pokračovať ďalej. Tento „štartovací balíček“, ako ho zvyknem občas nazývať, malo byť niečo, na čom sme mali postupne stavať. Začínam mať ale pocit, že sme sa niekde zastavili. A nevieme sa pohnúť. Určite sa nám žije lepšie a slobodnejšie, no miestami je stále cítiť rezervy a slabé miesta. Nevieme čo s nimi. A práve tieto slabé miesta sa snažia využiť a zneužiť ľudia alebo skupiny, ktoré vďaka slobode a demokracii vznikli, no chceli by aby ani demokracia, ani sloboda, v našich životoch úplne prestali existovať.
Naše myšlienky nesmú stroskotať na tom, že november ’89 nám vlastne nič nepriniesol, pretože aj tak máme v parlamente ľudí, ktorí demokraciu a slobodu nevnímajú ako benefit. Ale to už je naša zodpovednosť. Cieľom Nežnej revolúcie bolo priniesť nám slobodu. Našim, súčasným, cieľom je sa o ňu starať a brániť ju. To, že to nevieme, je naša chyba a veľké zlyhanie.
Posledné roky sa 17. november pripomína veľmi zvláštnym a až paradoxným spôsobom. Počas dvoch pandemických rokov, kedy sa pre obavy zo šírenia koronavírusu nemohli ľudia verejne stretávať, predsa len prišli svoj názor a postoj prezentovať do ulíc stovky ľudí. Odkaz, ktorý však vtedy vyslali, nebol odkazom s myšlienkami novembra 1989, bol to odkaz, ktorý absolútne pošliapal pamiatku Nežnej revolúcie, jej hlavných predstaviteľov a najmä všetkých, ktorý nám pred 33 rokmi vydobyli slobodu a demokraciu. Dnes si konečne mohla celá verejnosť uctiť túto pamiatku slušne. Dôkazom je to, že prakticky počas celého dňa som mal pocit, že nikto nepošliapal odkazy Nežnej revolúcie. Aj keď sa určite aj taká časť spoločnosti našla. Ale aj to je zásluha 17. novembra. A to, že to bolo takto vidieť, by malo byť pre nás mementom, že pokiaľ sa vieme zjednotiť v správnej veci, dokážeme poraziť zlo, demagógiu a netolerantnosť, a že „Pravda a láska zvítězí nad lží a nenávistí.“ (Václav Havel)
Som rád, že sa dnes môžem slobodne rozvíjať, rozvíjať svoje myšlienky, hodnoty, prejavovať svoje názory medzi ostatnými. A písať tieto články. Zajtra to budú presne dva roky od toho, čo som si založil blog a začal písať. Že to chcelo odvahu? Určite. Bolo pre mňa náročné dať dohromady niekoľko viet, ktoré by aj dávali zmysel. Nie preto, že by som mal problém s písaním, ale preto, že moje texty už nebudem čítať len ja, môj kamarát alebo učiteľ, ale budú ho čítať desiatky a stovky ďalších ľudí, ktorých navyše ani nepoznám.
Chcem sa preto poďakovať všetkým, ktorí 17. novembra 1989 vyšli do ulíc. Pretože aj vďaka nim môžem plnohodnotne a slobodne robiť to čo ma baví, aj keď to miestami nemusí byť dokonalé a bezchybné.
17. november by sme si mali pripomínať a dávať mu špeciálnu pozornosť. Avšak slobodu a demokraciu by sme si mali pripomínať každý deň, nie iba dnes. A rovnako nezabúdať, že aj demokracia a sloboda sú krehkými nástrojmi spoločnosti.
