Presne takto, pred rokom, som začal písať svoj blog. Prvý článok vyšiel 18. novembra, deň po 31. výročí Nežnej revolúcie. V prvom publikovanom článku, som reagoval na protest, ktorý vôbec nesledoval tú slobodu, o ktorú bojovali v roku 1989 naši rodičia, tisíce študentov a občanov. Bol to protest, ktorý zneuctil význam 17. novembra a mal trpkú príchuť zlyhania celej spoločnosti. Celý čas som sa vtedy pýtal: Prečo sú tam vôbec tí ľudia? Čo tým sledujú? Môj rozum a moje chápanie vôbec nechcelo prijať fakt, že sú stále medzi nami ľudia, ktorí vnímajú slobodu trochu inak. 17. novembra 2021 sa opakuje presne to isté. Tí istí ľudia, s tým istým presvedčením, ovplyvnení demagógiou a dezinformáciami, bez akéhokoľvek rešpektu voči ostatným, idú opäť do ulíc, s cieľom kritizovať vládu a jej protipandemické opatrenia. Toto nie sú protesty pokojné, nenásilné, bez výtržnosti. Sú plné agresivity a nenávisti. Takýmto nebol protest v 17. novembra 1989. Protesty sa navyše konajú v období, kedy sú nemocnice na pokraji kolapsu, kedy lekári nevládzu a kedy začína bojovať o svoj život viac a viac ľudí.
Po '89 nám snáď nikdy nebolo odopreté právo vyjadriť svoj názor, protestovať proti niečomu, čo nebolo v súlade so slobodou a demokraciou. V dobe pretrvávajúcej celosvetovej pandémie je to ale iné. Musíme sa prispôsobiť podmienkam, ktoré možno utvárajú obraz neslobody, ale je nutné sa rozhodnúť, či pôjdem na protest, kde sa s veľkou pravdepodobnosťou nebudú dodržiavať opatrenia, a zoberiem slobodu zdravotníkom, ktorí ma budú ošetrovať alebo celú túto situáciu uchopím tak ako je a s dávkou trpezlivosti toto obdobie zvládnem. Moja sloboda sa končí tam, kde začína sloboda niekoho iného.
Možno sa tieto vety opakujú neustále, ale budú sa opakovať, pokiaľ si ako národ nezapamätáme, čo pre nás znamená vážiť si slobodu. Ja sa cítim ako človek v slobodnej krajine. Bez slobody by som nepísal tento blog, bez slobody by som nemohol vyjsť na námestia a do ulíc, bez slobody by som nemohol voliť koho chcem, bez slobody by som nemohol študovať čo chcem... Nie, nepochopili sme to. Odkaz bol jasný, ale my sme to opäť nepochopili. Žiaľ, opäť si budeme musieť prejsť presne tým istým, čím si prešli naši rodičia, či starí rodičia. Cestou režimov, ktoré ľuďom brali slobodu, zatvárali ich pre svoje náboženské či politické presvedčenie. A aby ste mali aký-taký pokoj museli ste držať ústa a krok. Chceme to zažiť opäť? Na čo pred viac ako tridsiatimi rokmi na námestiach protestovali desaťtisíce ľudí? Každý v roku 1989 vedel, že toto nie je úplné víťazstvo zápasu o slobodu. Boj o slobodu nikdy neprestane. Sloboda nie je happy end. Možno mi mnohí z vás napíšu: Ty nevieš ako sa žilo v minulom storočí, čo ty o tom môžeš vedieť? Áno, máte pravdu, nič o tom neviem. Čo ale viem, že určite nežijem v neslobodnej spoločnosti, v ktorej sa bojím vyjadriť svoj názor., v ktorej len tak zatvoria hocikoho za hocičo.
Všetko sa zmenilo. Na námestiach už nevidíme ľudí, ktorí vedeli, čo je to vážiť si slobodu, vidíme ľudí, ktorí sú ovplyvnení demagógiou, dezinformáciami a polopravdami ľudí, ktorí sa vďaka slobode a demokracii dostali na vrchol. A svojim správaním tieto piliere spoločnosti ničia. Aj sloboda má svoju daň. Veriť tomu, čomu chceme, čítať to čo chceme, správať sa tak ako chceme. A podľa toho si prispôsobiť naše životy.
Je len na nás, či sa tomu budeme nečinne prizerať alebo reálne zakročíme. Ja viem, že je obdobie, kedy toho možno veľa nespravíme, ale už len malý krôčik v podobe komentára na sociálnej sieti, môže spraviť nemalú osvetu. Chcem aj naďalej žiť v krajine, kde sa budem cítiť slobodne. Kde sa moja generácia a ďalšie po nej budú cítiť slobodne. Preto, nenechajme si ukradnúť tento deň, deň kedy oslavujeme slobodu.
