Vraciam sa v myšlienke o desiatky rokov dozadu, do jaslí, do materskej škôlky, keď som ťa, žiačik môj, prebaľoval, potom učil chodiť, riekanky, básničky, pesničky, naučil som ťa hygiene, zaviať si šnúrky a mnoho iných vecí........ pamätám si, aká veľká bola vtedy tvoja vďačnosť, aj vďačnosť tvojich rodičov.......
O pár rokov neskôr si prišiel ku mne na základnú školu .... naučil som ťa čítať, písať, kresliť a prežili sme spolu kásne tvoje detstvo....Spomínaš si, na tom výlete???
Vyrástol si a postúpil ku mne na strednú školu ....... naučil som ťa vidieť svet nás dospelých vlastnými očami, triediť informácie, vedieť, čo je dôležité.... spomínam si, ako si mi poďakoval za to na jednej slávnosti, keď som ti pripínal zelenú stužku........
A potom si už kráčal sám, stal si sa s mojou pomocou pekárom, elektrikárom, maliarom, alebo ak si chcel, prišiel si ku mne, na vysokú .... zužitkujúc, čo som ťa naučil a stal si sa právnikom, lekárom, architektom, politikom, ba dokonca ministrom, či prezidentom.......
Dnes je to práve naopak, ty rozhoduješ o mojom živote, žiačik môj, žiak môj, študent môj..... A nútiš ma pripínať si bledomodrú stužku, nútiš ma zamýšľať sa nad tým, kde som spravil chybu, koho som to?? Koho som to vlastne vychoval??
