Chápem ho, no nemôžem na to prestať myslieť a verte, poháňa ma to neskutočnou silou. Cez deň i v noci mi hlavou pulzuje otázka: "Naozaj to takto musí byť v krajine, kde som sa narodil, kde chcem a žijem, pre ktorú už viac ako 25 rokov pracujem z plných síl ako učiteľ?"
Mám dcéru. Má štyri a užíva si krásne detstvo a ja neprestávam myslieť na to, čo bude, keď pôjde do školy. Kto bude s ňou 6, 7 hodín denne? Kto bude jej učiteľka? Existenčne zabezpečená a spokojná profesionálka? Alebo ekonomicky frustrovaná, mama, ktorá bojuje celé dni o holé prežitie svojej vlastnej rodiny a pretože nemá na výber, poobede predáva v hypermarkete šaláty za pultom? Objektívne, ráno sadne za katedru bez veľkých príprav, s nástrojmi, ktoré jej vložil do ruky môj vlastný štát. S nástrojmi z čias Márie Terézie, pretože na moderné niet. Naozaj niet? Kto o tom rozhoduje? A prečo je to vlastne tak?
Či nemám sa pýťať?
Či nemáme sa pýtať?
Či nemôžeme sa už ani pýtať?
Ja viem, že to tak nie je.
A preto sa pýtam, pán minister, vy nechcete pre moje, naše deti to najlepšie? Vy si naozaj myslíte, že národný futbalový štadión, či iné dôležitosti sú dôležitejšie ako moje, naše deti a ich budúcnosť? Vy si naozaj myslíte, že smiešnych 5, či 10% v školstve niečo zmení?
Nuž ja, rozhorčený otec si to naozaj nemyslím.....
