Veru, mnoho obvoďákov som už vymenil, jeden horší ako druhý, ale ten posledný, Mudr. Nikolaj, ten mi teda dal!!! Nohu odfaklil od kolena na posedenie, napriek tomu, že som so zápalom mandlí k nemu vyčkával.
Ale teraz, teraz je už naozaj zle!! Cítim, že som zrelý na operáciu, takú naozaj radikálnu. Ale bojím sa. Bojím!! Bože, ako sa ja bojím!!!
Viete, hlavný chirurg, nejaký Mudr. Jurčica tvrdil, že mi v podstate nič nie je. Že stačí len pár kvapiek, či dáka tabletka. A potom ešte nejaké tie rehabilitácie, či kreditácie, či čo, pocvičiť trošíčku, zumbu, či ako to vravel a razom, že som fit.
Ešteže ho ostatní lekári aspoň dotlačili do tej operácie. Asi by som už bol naozaj pod tým drnom.
Ležiac si potichúčku na operačnom stole, sledujem ako hlavní anesteziológovia Mudr. Rico a tuším Mudr. Ďurinda CSc namiešali taký tuhý uspávak, že sympatickej sestričke Ivetke si stačilo len raz dýchnuť. A mala dosť.
Už sa to blíži. Už sa blížia!!!Už to dýcham. Bojím sa! Booojííím!!! Bojíí!!! Bóó.....´B....
P.S. Ešteže som večný optimista a tak stále dúfam, že sa nezobudím mŕtvy. Ani teraz a ani nabudúce, pri ďalšej a ďaľšej operácii, pod vedením ďaľších a ďaľších hlavných chirurgov a ich "odborných" tímov.
