Milujem prechádzky, najmä tie po okolí. Slniečko nádherne hreje, bol by hriech nezohriať sa tiež. Mám svoje obľúbené miesta, niekedy zájdem až hlboko do lesa. Vnímam všetky vône a ticho, ktoré ma obklopuje. Inokedy sa motám uličkami starej Rače. Obdivujem domy a domčeky. Stromy, kvety a vôbec, atmosféru všetkého okolo mňa. Raz za čas sa vydám na nezvyčajnú prechádzku. Inšpirovali ma k nej knihy, ktoré tak rada čítam. Tiež spomienka na malý cintorín, ďaleko na východe našej krajiny. Najprv zo strachom, neskôr zo zvedavosti a napokon ako súčasť letných dúm nad životom. To boli moje prechádzky po cintoríne, pripomínajúcom skôr čarovnú lúku, než smutné miesto.
Ten, ku ktorému kráčam teraz, je úplne iný. Obklopený rušnou ulicou, zaplnený množstvom hrobov. Rokmi naučený chodníček ma vedie ku miestu, kde odpočívajú už obaja moji starí rodičia. Zvyknem pri nich posedieť, porozprávam zážitky a spomínam. V ťažkých chvíľach ich prosím o pomoc. Neďaleko sú pochovaní aj moji druhí starí rodičia. Tentoraz však rozlúčkou s nimi prechádzku nekončím. Skoro letná páľava ma nabáda preskúmať a prejsť ho celý. Nechávam sa unášať pocitmi a zrazu sa ocitám na čudnom mieste. Napriek lúčom slnka cítim závan chladu. Dívam sa a vidím malú bránku, celkom zarastenú brečtanom. Je to vchod do tajomnej záhrady plnej prízrakov? Putujú tadiaľto duše tam a späť, pod rúškom noci nevidené? Predstavivosť maľuje obrazy, strasie ma, radšej sa rýchlo vzďaľujem. Tu nachádzam nezvyčajné mená a nápisy. Tam zase fotky či dokonca kreslené portréty. Spomienky na ľudí. Premýšľam o ich šťastí a nešťastí i o svete, v ktorom žili. V zamyslení prichádzam ku hrobu. Nápis napovedá, sú tu pochované niečie deti. Bez spomenutia mien, či dátumov, bez vysvetlenia. Dôvod isto prozaický však mojej romantickej duši nestačí. Kto bol ten pán a kto jeho deti?
Čas pokročil, na zem vznáša sa jarný súmrak. Zdá sa mi alebo počujem škripot otvárajúcej sa bránky? Neobzriem sa a zrazu víta ma opäť svet živých.
