Ešte stále je dosť teplo, menší výlet bude fajn. Rozhodli sme sa pre návštevu neďalekého mestečka. Len my dvaja, naša láska a všetok čas sveta. Počasie nám vyšlo, cesty sú skoro prázdne. Len pár kilometrov od cieľa vidíme svetlá blikajúcich sanitiek. Nehoda. Najlepšie to bude celé obísť, čakať sa neoplatí. Niečo ma núti neustále pozerať smerom k blikajúcim svetlám. Moja pomoc nie je potrebná. Na mieste už zasahuje polícia, lekári a zbehlo sa aj pár miestnych. Musím vystúpiť a ísť sa tam pozrieť. Moja láska vie, že neobľubujem krvavé scény. O to prekvapujúcejšia je moja prosba. Neváha a nasleduje ma. Pred nami sa odohráva boj o život. Som šokovaná a fascinovaná zároveň. Toho muža v kockovanej košeli a šiltovke som už kdesi videla. Staršia pani v ošúchanom sivom kabáte. Vedľa nej pán v obleku s čiernou aktovkou v ruke. Kúsok ďalej mamička s chlapčekom po boku, drží sa jej ako kliešť. Zopár mladých faganov, asi sa hrali neďaleko, keď sa to stalo. Všetci sú mi povedomí, prebleskne mi hlavou. Rovnako ako my stoja a z bezpečnej vzdialenosti sa dívajú. Pri odchode sa ten v kockovanej košeli dotkne lemu šiltovky ako na pozdrav. Zdalo sa mi alebo ostatní tiež jemne kývli mojím smerom? Odkiaľ sa poznáme? Boj sa presúva, sanitky odchádzajú. Predstavenie skončilo.
Prešlo pár dní, neustále myslím na tú nehodu. Som zmätená. Nedokážem si vysvetliť moju túžbu dívať sa. Rovnako ani ten tajomný pozdrav. Kto boli tí ľudia? V zamyslení idem do práce. Vystupujem z autobusu, prechádzam cez prechod. Môj zrak upútajú postavy pri ceste. Okolo mňa prebehne pán so šiltovkou v kockovanej košeli. Je tu aj staršia pani, ten kabát sa nedá pomýliť s iným. Mamička, deti, pán s aktovkou. Všetci sú tu a čakajú. S hrôzou sledujem ako sa na prechode odohrá nehoda. Počuť škrípanie bŕzd, žiaľ neskoro. Sanitka je tu o pár minút. Ľudí ochotných pomôcť je neúrekom. Tí moji sa stále len dívajú. Naozaj som ich v mysli označila za svojich? Nechcem už vidieť nič, utekám do bezpečia budovy, kde pracujem. Celý deň prebehne ako vo sne. Mám pred očami nehodu z rána. Aj tú z pred pár dní. Ako z hmly sa však vynárajú aj iné a nie je ich málo. Akoby patrili k inému životu a do iného sveta. Stále však môjho.
Vychádzam z budovy. Ako som mohla zabudnúť? Kývnem na pozdrav postavám pri ceste. Niekde sa stala nehoda. Volajú ma. Musím ísť.
