Viem, že som ho stratil - môj milovaný humor. V súčasnosti som si už asi preskákal všetky štádiá smútenia, ozaj najdlhšie bolo štádium popierania. Vtedy sa začali diať také tie situácie, v ktorých po nejakej mojej vete vyslovenej s intenciou vtipu zavládlo hrobové ticho. Ešte aj tie cvrčky stíchli, aby sa v duchu opýtali "Čo TOTO bolo?". Ale mne to nedalo, skúšal som to ďalej. Až po veľmi dlhej dobe mi došlo, o čo ide a štádiá hnevu, vyjednávania, depresie a akceptácie už nasledovali rýchlo sa sebou. Teraz už ten fakt akceptujem, ale trápi ma naďalej.
Aby bolo jasné, nie vždy to tak bolo. Dobre si pamätám časy, keď som bol považovaný za zábavného človeka nielen okolím, ale hlavne ja som sa v mojej spoločnosti cítil dobre a zabával som sa. Na strednej škole som bol dokonca spolužiakom ohodnotený ako druhý najvtipnejší v triede podľa silno neoficiálneho rebríčka. Ale keď aj môj uštipačný odpisovací humor nezabral na okolie a dostalo sa mi veľmi častého "Ježiiiiš, Šebeň!", tak fungoval aspoň ako humor privátny a mňa vždy potešil. Nuž ale približne 8 mesiacov dozadu to nešmakuje už ani mne. Môže sa stať, že niekto vysloví neuveriteľnú prihrávku na smeč v podobe napríklad dvojzmyselnej vety a ja už to nechám bez povšimnutia. Jednoducho mi nič vtipné nenapadne. Je to strašne ubíjajúce.
Ono je pravda, že mám ešte zopár dobrých známych, ktorí predo mnou kvôli tomu ešte nezutekali a snažia sa ma utešiť, že pre nich som stále vtipný a zábavný a podobne. Som im za to vďačný. Nájdu sa aj takí, čo tvrdia, že je to dobré, že už bolo načase, aby som dospel a aby som už bol zodpovedný, čiže suchý. A je reálne, že majú pravdu, no ale problém je v tom, že ja nič iné nemám! Jednoducho v športoch nevynikám, vo všeobecnosti som dutý, čo sa mi v rukách môže rozpadnúť, to sa stopercentne rozpadne, zmyslu pre umenie by sa mi nedorezal. Avšak, nič z toho som so svojím humorom nepotreboval. Teraz som úplne nepoužiteľný, zúfalá troska.
Najviac ma na tom štve, že neviem, čo to spôsobilo, neviem, ako to vrátiť. Vyzerá to tak, že mi po humore nič nezostalo, ani kúsok. No pochopil som, že byť zatrpknutý a nešťastný nikam nepovedie, tak som si aspoň založil blog a začnem s nejakými koníčkami, nech na to nemusím myslieť. A nabudúce snáď napíšem aj pozitívny článok.
