Keď som mal sedemnásť rokov a chodil som na gymnázium, na jednej hodine etickej výchovy sme si urobili test kreativity - každý dostal papier s kružnicami a úlohou bolo dokresliť do kružníc čo najviac možných "smajlíkov", slniečok alebo čohokoľvek, čo dávalo význam. Maťko mal 26 dokreslených kružníc, Peťko mal 19, ja som mal šesť. Učiteľka povedala, že nie som kreatívny. To ma tak naštvalo, že som ani nevedel vymyslieť nadávku, ktorú by som jej povedal.
Ale predsalen si položím otázku, či nedostatok kreativity mohol ovplyvniť frekvenciu uverejnených článkov? Je to, čo som ja považoval jednoducho za nedostatok tém, chybou mojej fádnej fantázie a neschopnosti popísať milióny príbehov, ktoré sa dejú okolo mňa? Nuž, asi áno. Jules Verne by vedel napísať román o stoličke. To by som chcel aj ja - vedieť začať pekným obsiahlym úvodom o štyroch nohách, na ktorých stolička stojí, vygradovať dej deravým sedadlom a celé to ukončiť strhujúcim záverom o operadle. Už som sa zmieril s tým, že sa mi nič také nepodarí.
Zobral som si na mušku témy, o ktorých som mohol písať, teda len v tých mojich nekreatívnych medziach, v ktorých neviem písať o tom, aká dnes bola modrá/zamračená obloha alebo o tom, že som išiel v autobuse. Tak velice vďačnou témou by bola politika. Politici sú zábavní. Hádajú sa, okrádajú nás, klamú nás a vládnu nám. Ja by som mohol toľko vypisovať o politike, každý by to čítal, nebolo by to nudné, aj aforizmy by tam boli. No keď som si robil analýzu, či by som bol prvý, kto by mal blog o politike, prišlo sklamanie.
Ďalej som zisťoval, prečo som to nehral na istotu? Prečo som nenapísal nejakú fajnú recenziu o nejakej televíznej relácii alebo o celebrite? To je pre blogera svet neobmedzených možností, plný zákutí, z ktorých ho ale nič neprekvapí, lebo ľudia sa predsa radi dozvedia, že v Talentmánii sú aj retardovaní alebo ja neviemčo. Pri analýze tejto možnosti som prišiel na dve veci: Tiež mi už nikto nič nenechal, všetci všetko napísali. Druhou bolo, že také drogy ešte nevymysleli, ktoré by ma donútili o tom písať.
Napokon tu máme dianie naše každodenné. Správy, ktoré pohli Slovenskom, zemskou osou a otáčaním galaxie. Napríklad také dianie v Devínskej Novej Vsi - o desiatej by som luxusne zverejnil blog o vojne mafie, o jedenástej by som nakydal na 15-ročného zdrogovaného neprispôsobivého a potom už by sa mi nechcelo. Jednoducho, ja príliš rád veľa mudrujem a toto som zavrhol.
Čiže zrátané a podčiarkuté, píšem málo a keď už píšem, píšem o ničom. Alebo sa mi podarí napísať o tom, ako málo píšem. Nuž ale nie každý je Jules Verne, prípadne politický komenátor a máme tu slobodu slova a demokraciu. A práve som sa rozhodol, že nabudúce asi napíšem o bicyklovaní a potom možno o svadbách.
