Dnes je ďalší z tých tisícov dní, kedy som sa musel ráno budiť, nasilu budíkom. Nemám to rád. Ja viem, nikto to nemá rád, ale ja to vážne nemám rád. A to mi vie ešte niekto povedať, že mám šťastie, lebo vstávam až o ôsmej. Veď je to jedno! Aj tak v tejto súvislosti musím napísať, že každý, kto tvrdí, že vstáva v tých nemožných časoch, ako napríklad 4:50, 5:15, 5:30 a podobne, je proste klamár. Každý predsa vie, že svet od asi jednej v noci do siedmej rána neexistuje! A v tom čase jednoducho všetci spia a hotovo.. Niekedy, keď chcem osláviť narodeniny, zostane reálny skoro celú noc, ale to je mimoriadna udalosť.
Vždy, keď skoro vstávam, som podráždený a zlý. Nevyčítam si to. Ja som predsa krásne snil, tá blondína sa mi chystala ukázať nahé prsia (bol to sen, takže ticho!) a v tom začal zvoniť budík. K nemu mám vypestovanú istú nenávisť, k tomu môjmu rádiobudíku. A nielen k nemu, ale k celej jeho produkčnej reťazi. Vždy mám chuť hneď ráno nasadnúť do lietadla, doletieť do nejakej ten zapadnutej čínskej provincie a toho Číňana, ktorý mi ten môj hnusný budík montoval, zhodiť z bicykla na ceste do práce. Samozrejme, litánie o túžbe budík fyzicky zlikvidovať tu sú zbytočné. Ja viem, ono sa to môže zdať príliš agresívne, ale keď to je diablov nástroj! Ľudia si peklo predstavujú ako pec, v ktorej je horúco a hriešne duše tam trpia v reťaziach a v ohni. Nuž ale je to inak. Tam vás nechajú zaspať spánkom spravodlivých a po piatich minútach vám vypeckujú budík pri uchu. Potom vás zas nechajú zaspať a znova, stále dokola. To je peklo.
Potom sa niekto ide diviť, že minimálne do dvanástej nemám náladu na zbytočnosti, akými sú napríklad úsmev alebo že na akúkoľvek otázku neodpoviem inak ako „Grrrghkg". A takých dní ešte bude...
