Prešli sme poceste, ktorá prechádzala húštinou stromov, akú možno vidieť v lužnýchlesoch na Slovensku, len tu prevažovali javory. Prišli sme až k malýmpotôčikom, ktoré vybočovali z hlavného toku Niagary a vytváraliostrovčeky. Denníček, tie ostrovčeky boli spevnené betónom a veľa mladýchľudí sa na nich zabávalo a učilo sa na týchto malých ostrovčekoch pokrytýchtrávou chytať ryby. Pokračovali si sme ďalej až k starej budove Kanadskejelektrárne. Bol to architektonický skvost a môj strýko povedal, že byz nej mohol byť očarujúci hotel. Denníček, nemohol som inak len súhlasiť.No a to sme už naozaj boli len malý kúsok od miesta, kde bol najkrajšívýhľad na tie úžasne mohutné vodopády. Keď sme spočinuli priamo vedľa nich,nemohol som celú večnosť odtrhnúť oči od tej nádhery. Každou sekundou sa neuveriteľnémnožstvo vody lialo dole. Na úpätí vodopádu, kde voda začala padať dole dohlbín, sa voda sfarbovala do nádhernej zelenkavej. Potom už len z ohlušujúcimtreskotom padala dole v bielej riave, kým sa nerozbila o skalya vodnú hladinu, ktorý znásoboval ten drtiaci hukot. Denníček, bol toúžasný pocit sledovať, ako para vytvorená z malých kvapôčiek vodyroztrieštenej dopadom na hladinu, stúpala hore až nad vodopád, aby nakoniecvytvorila dúhu. Mali sme šťastie, lebo sme mohli vodopády sledovať suchý, keďženefúkal vietor, ktorý by túto paru doniesol na naše vyhliadkové miesto.Denníček, už vtedy som mal pocit, že to bol jeden z mojich najlepších dnív živote. Nakoniec sme pri vodopádoch ostali dve hodiny a oddane sme ichpozorovali. Napĺňali nás duševnou pohodou. Bolo to úžasné. Denníček, naozaj topochopíš, keď to uvidíš na vlastné oči. Nakoniec sme prezreli suveníry, ktoréponúkali v blízkych obchodoch. A vrátili sme sa cez ďalší nádhernýpark späť k autu.
Denníček, odauta sme sa už vydali občerstvený do Marine Landu. Tam sme si najprv zašli napredstavenie kosatiek. Úžasné stvorenia, tieto veľrybky. Denníček, krásnevyskakovali nad hladinu, či jedna alebo v tandeme, nechali sa škrabkať pohlave a hlavne veľmi rady ošpliechali každého, kto stál dosť blízko. Tovšetko len kvôli rybkám, ktoré dostali. No a potom sme takto prešlik delfínom a k tuleňom s mrožom, ktorý spolu vystupovali.Hlavne tulene vedeli triky s kruhmi a loptou, ktoré zabavili celépublikum. Po skončení predstavenia som prišiel ku nádrži, kde plávali delfíny,a upútal ma jeden, ktorého bavilo špliechať na ľudí vodu aj potom, čoskončilo predstavenie a takto na seba upútavať pozornosť. Potom sme šlik srnkám, ktoré boli v areály, kde sa mohli spolu s nami voľnepohybovať a mohli sme ich kŕmiť. Denníček, aj sestrička sa ich snažilakŕmiť, ale moc jej to nešlo. Zato ku mne prišli aj keď som nemal pre nichkŕmenie. To som si potom od sestričky zobral a nakŕmil som ich. Ďalej smevideli kanadské medvede a potom beluhy. Práve tie boli veľmi zábavné, keďsa pred sklom ich nádrže s radosťou predvádzali. Denníček, to už sme videlivšetky dôležité nádrže s morskými zvieratkami a so sestrou sme sarozhodli skúsiť pár zábavných zariadení, ktorý tento park poskytoval. Najprvsme nasadli do lodičiek, ktoré sarozkrútili a a vyzdvihli nás 20 metrov do vzduchu kde sme sa točilia točili. Bolo to dobré, ale naozajstný zážitok mal len prísť. Vystúpilisme na vŕšok, kde do neba čnela skoro 100 metrov vysoká veža. Na nej bolapripevnená sústava deviatich sedadiel, ktorá sa mohla pohybovať horea dole vežou. Videli sme ako v priebehu sekundy vystrelili tietosedadla aj z kričiacimi ľuďmi hore, aby tam len na pár sekúnd zastalia padli voľným pádom dole. Museli sme to so sestričkou vyskúšať. Vystálisme radu a sadli sme si do sedadiel, kde nás pevne k pripútali. Už sme lenz napätím čakali na chvíľu, v ktorej sme mali byť obrovskourýchlosťou vystrelený hore. Prišlo to veľmi nečakane, sekundu sme leteli hore, veľmi dlhú sekundu,plnú adrenalínu a kričania, ktorý ho sprevádzal. Všetky orgány sme mali ažniekde v prstoch nôh. Chvíľu sme sa hojdali ako jojo, až sme zastali navrchu veže. Tam sme na len na pár sekúnd obdivovali výhľad, potom mojasestrička veľmi vhodne poznamenala nervozitu z pádu: „ Fuck, Fuck, mipadneme dole, fuck, ale kedy?“ No ako svoje slova dopovedala už sme padalidole. Ramenami vtlačený do mäkkých polstrovaných držiatok, ktoré nás bezpečnepripútaných udržali na svojich miestach. Padali sme neuveriteľnou rýchlosťoudole. Voľným pádom! Všetok adrenalín sa nám akoby nahrnul do hlavy ajz ostatnými organmi a krvou. O ďalších málinko sekúnd sme už mäkkodosadli na zem a, denníček, tým sa skončil môj najsuper 30 sekundovýzážitok, aký sa mi kedy stal. Plný nadšenia a nedostatku času sme sa vrhlina poslednú atrakciu, ktorú sme mohli zažiť. Horskú dráhu. Tá sa tiež skorovyrovnala zážitku z vežou. Rútili sme sa dole, dolu hlavou a boli smedo v našich bezpečných sedačkách tlačený na všetky strany. Bolo už po 7hodine a my sme sa poponáhľali pozrieť si mrože. Viac nás čakala len cestaku krstnej domov.
Denníček,vďaka tomuto dňu si naozaj myslím, že cesta do Kanady stála za všetky tiepeniaze, ktoré sme na ňu minuli. A ďakujem ti krstná.
