Najprv si tie rozprávky dokolečka púšťal na videu. Po dôkladnej asimilácii materiálu prišla druhá fáza - imaginárni kamaráti.
Tulinka a spol. k nám teraz chodia na návštevy. Syn sa s nimi hrá, rozpráva. "Bývajú" v dome na vedľajšej ulici. Keď ideme okolo, tak sa im nahlas zdraví, prípadne aj zdvorilostné frázy prehodí.
Ja sa na tom bavím, lebo je to milé, takí imaginárni kamaráti. V predškolskom veku je toto vraj pomerne bežné, neskôr by to malo spontánne odoznieť. Musím si poriadne pozrieť vývojovú psychológiu, dokedy je to prijateľné.
V škole by bol už asi smiešny v rozhovore s neexistujúcimi postavičkami.
A priveľa pozerá ten televízor a okupuje video.
A ja by som si tak rada by som si pozrela svoj seriál StarTrek Voyager.
Mám to nahraté na videu (v českom dabingu), len mi chýbajú niektoré časti (taká škoda).
Mnohokrát som ich videla. Znovu a znovu a sa mi vynárajú z pamäte rôzne situácie a scény. Niekedy dokonca konzultujem z postavami svoje aktuálne prežitky a problémy. Škoda len, že nikto v mojom okolí tomu nerozumie a často si pripadám preto smiešna.
Ale nech! (aj Sedmá, aj Doktor, aj Neelix boli častokrát smiešni a vysporiadali sa s tým - musím si nájsť tú epizódu, kde to riešili)
Nech som smiešna!
Kamaráti z vesmírnej lode Voyager za to stoja.
