Minulú jeseň som začala dávať do záhrady zbytky jedla. Pri deťoch býva týchto nedojedkov dosť. Zakrátko sme pred dverami mali zbierku mačiek (kocúr, dve mačky a mača). Jedna sa dala aj pohladkať, všetky krásne hltavo vyjedali všetko, čo dostali. S hlbokým uspokojením som sa na ne dívala, veď ktorú kuchárku nepoteší pohľad na vylízaný tanier.
Keď prišli poriadne mrazy už som im aj granule kúpila. Tak pekne jedli...
A potom som si na sklenených dverách aj oknách všimla také striekance. Dosť smradľavé. Utrela som to. A za hodinu to tam bolo zasa. To si kocúr začal značkovať svoje drahocenné teritórium.
A keď sa roztápal sneh a okolo celého domu začali vykúkať hnedé ... -mačince, schmatla som svoju starú infektológiu a opakovala som si: toxocara, toxoplazma a že vraj aj H5N1! Veď tu ide o zdravie! Moje deti!
Takto posilnená som predstúpila pred mačky: Milé, zlaté, už sa otepľuje, budete sa musieť o seba postarať samé. Keby ste boli trošku poriadnejšie, tak možno, ale je koniec. Zimu ste tu prežili a teraz hajde. Je koniec kŕmeniu.
Dnes so zatisnutými zubami vyhadzujem kuracie kosti do koša. Cez dvere na mňa jedným okom hladno kuká vychudnutý kocúr. To druhé má čímsi zalepené - asi sa pobil, alebo žeby infekcia?
A z pamäte sa mi neľútostne vysúvajú slová: Si zodpovedný za to, čo si skrotíš...
No veď počkajte, mačky! Čoskoro začnem opäť chodiť do práce, cez deň budem preč a ostanete samé.
Kto sa má tu s vami trápiť.
Už sa do tej roboty teším. Zase medzi ľudí...
