Také množstvo času a trpezlivosti, aké si nikto nedokáže predstaviť. Vieme to len my. Aby som veci uviedla na správnu mieru a aby ste ma správne pochopili, som nepočujúca od troch rokov.
A v máji tohto roku som úspešne ukončila vysokú školu. Je to už tak dávno, že som už zabudla na tých ľudí, ktorí so mnou trávili čas, aby ma naučili správne fungovať a hlavne komunikovať v spoločnosti bežných ľudí. Je to už viac ako 20 rokov. Celý ten pocit mi opäť pripomenula jedna osoba, ktorú som náhodou stretla v meste minulý týždeň. Učiteľka z materskej školy, ktorá bola hlavne špeciálnou pedagogičkou a pracovala so mnou každý jeden deň, keď som bola v škôlke. Žena, ktorá mi dala pevný základ, aby som dokázala fungovať ako každý iný človek. Všetci po nej už potom rozvíjali všetko, čo mi tá žena dala. A teraz, keď som ukončila vysokú školu, som opäť pocítila neuveriteľný pocit vďačnosti a silu dojatia, že všetka tá ich snaha sa vyplatila. Pocit ich hrdosti, radosti, šťastia a sily vôle. Pocit úľavy, že som nesklamala. Hoci by som nikdy na seba nepovedala, že sa mi to podarí. Nikdy som o tom ani nesnívala a teraz, keď je to už reálne, sa mi to ani nezdá ako veľký úspech. Nevidím v sebe nejakého špeciálneho človeka. Som človek ako každý iný, som len nepočujúca. Len ma to stálo viac energie a nervov. Ale teraz už viem, že každý človek, čo so mnou kedy pracoval, by mi povedal, že v mojom prípade je to úžasné, čo som dokázala. Doteraz ani nechápem prečo, lebo mne to príde normálne :)
Neviem, čím to bolo, ale na ľudí, čo so mnou mali pracovať, som mala v živote vždy šťastie. A rozhodne si neviem predstaviť, kde by som bola dnes, keby ich v mojom živote niet. Od učiteľky v materskej škole, cez špeciálnu pedagogičku na základnej škole, svoju učiteľku na prvom stupni na základnej až po logopedičku na základnej. Tých ľudí bolo veľmi veľa. Každý jeden učiteľ mi niečo dal, niečo ma naučil, dal mi iný pohľad na vec. Každý jeden z nich formoval moju osobnosť, dávali mi motiváciu a podporovali ma. To isté platí aj o mojich rodičoch, mojej sestre, mojej rodine, či mojich priateľoch. Sú to ľudia, ktorí mi vždy boli blízki a snažili sa mi pomôcť, nech už išlo o hocičo. Ľudia, s ktorými som bola v blízkom kontakte denno denne celý život. Bez nich by som to určite nedala. :) Pretože nebyť mojich rodičov, skončila by som niekde v Bratislave v špeciálnej škole pre nepočujúcich. Nevedela by som rozprávať, iba posunkovať. Nevedela by som čítať s porozumením. Nevedela by som fungovať samostatne. Doteraz majú moji rodičia môj obdiv, že sa rozhodli nechať si ma doma a venovať sa mi. Že si zistili všetky informácie a išli do toho, hoci 100% nevedeli, čo to obnáša. Investovali do mňa neuveriteľne veľa času, nervov, trpezlivosti.
Nikdy to nebolo ľahké a ani nebude, najmä pre mňa. Ale keď som sa dostala až sem, vďaka ľuďom v mojom živote, vďaka rodičom a mojej sestre, som odhodlaná ísť ďalej. Keď si spomeniem na tie dni tých večných napomínaní v mojej nesprávnej výslovnosti, v písaní gramatiky, v čítaní, pri denno dennom robení špeciálnych cvičení, na dni neskutočnej únavy a znechutenosti, že to už vzdám, vždy tu stáli pri mne ľudia, hlavne rodičia a moja sestra a dokopali ma k tomu, aby som pokračovala, že mi to môže len pomôcť. Vtedy som sa na to pozerala očami dieťaťa, ktoré sa chcelo hrať u babky so psom. Nevidela som v tom hlbší zmysel. Teraz, po toľkých rokoch sa nad tým musím len pousmiať. Pretože viem, že mali pravdu, vidím to na sebe a na tom, čo som dokázala.
V deň mojich promócií boli všetci dojatí,dokonca aj ja. Skoro som sa rozplakala, keď som si išla vyzdvihnúť diplom. V hrdle som cítila svoje srdce a ťažko sa mi prehĺtalo, skoro som nebola schopná ani povedať slovo. Ani sa mi veriť nechcelo, že je to pravda. Vedela som, že sa všetci tešia, zdalo sa mi, že ešte viac ako ja sama. Od toho momentu sa usilujem žiť vďačne. Pretože žiť vďačne znamená dotýkať sa nebies.
"Hovoriť vďačne je zdvorilé a príjemné, chovať sa vďačne je štedré a ušľachtilé, ale žiť vďačne znamená dotýkať sa nebies.” (prevzaté z CPR)
Dnes, po toľkých rokoch trápenia, premáhania sa, už viem, že všetkým tým ľuďom patrí moje veľké ĎAKUJEM, ZA VŠETKO! Dali ste mi toho veľa. A hlavne, robili ste to s láskou, s odhodlanosťou, trpezlivosťou, že to bude na niečo dobré. Mali ste pravdu :) V konečnom dôsledku... VĎAKA BOHU a VĎAKA ZA VÁS :) Pretože to nemôže byť náhoda. Akoby Niekto nado mnou bdel. Vždy a stále. A viem, že vždy bude.
