Povedal : "Ľúbim Ťa." A ja viem, že to nie sú len slová do vetra, ktoré sa pri najbližšej búrke iba tak stratia medzi množstvom kvapiek a silná víchrica ich neodnesie tam, kde by som ich už nikdy nenašla. Nie. Naozaj ma ľúbi. Vidím to v každom jeho úsmeve. V každom pohľade, v každom dotyku pier. A predsa to nie je vždy také prekrásne...
Zakaždým sa bojím, že mu ublížim. Jedno slovo a nikdy ho už nevezmete späť. Pár písmen, slabík, zopár hlások povedaných len tak, dokáže spôsobiť neuveriteľné utrpenie. Zaryjú sa do jeho srdca, naveky. Babka mi vždy zvykla vravievať: "Danuška, nesmieš ľudí hnevať. Vieš, zakaždým im tým spravíš na srdiečku čiaročku, ktorá ich bude bolieť..." Áno, viem. Viem, nesmierne to bolí. On mi ich vždy odpustí, ale čo ak si to nezaslúžim? Nemám na to právo. Ako môžem tak ublížiť niekomu, na kom mi tak strašne záleží?
Jedno telo, jedna duša. Naozaj by to tak malo platiť. A to doslova... Prečo sme niekedy takí krutí? Prečo niečo také vykonáme? Zahojí tu hlbokú ranu slovíčko prepáč? Prepáč... Úprimné, ale niekedy tak nedostačujúce. Tá čiaročka na srdiečku sa vymazať nedá... Ostane naveky pripomínať moje zlyhanie.
Áno, milujem Ťa. Viem, že mi odpustíš. Viem, že naša láska prekoná všetky búrky a víchrice. Viem... Ale tiež viem, že všetko, čo ti svojou slabosťou spôsobím, nikdy neostane bez odozvy na tvojej duši. Ale aj tak musím, so slzičkou zvhlčujúcou to utrápené oko,z celej sily zakričať: Prepááááč...
Odpusť...
Nie je hrdina ten, kto bojoval a zvíťazil, ale ten, kto miloval, ranený bol a odpustil...
