Nad obzorom práve svitá,
na stole leží fľaša od nedopitého vína,
o ktoré už asi nikto nestojí.
Srde krváca, rana sa nehojí.
Oči tvoje zas už slza zmáha,
už aj kapela dohráva.
Ráno bude zase šedé
ako bolo to posledné,
iba niekto hraje smutné solo blúzové.
Bezmocne a márne putá schovávať chceš,
ako včera, ako zajtra, ako dnes.
Strašne krvavá páli jazva,
zrazu ocitne sa v myšlienkach výzva.
Prijmeš ju? Áno! Prečo?
Lebo už stratiť nemáš čo.
Tak sa do svojho sveta vrátiš,
do sna, ktorému veríš.
Tam utekáš, keď už nevieš kam,
ak chceš, o ňom ti porozprávam.
V tom svete nie je nenávisť,
nie je bolesť ani žiaľ.
Nie je dôvod, prečo by niekto niekomu klamal.
Všetky veci majú svoj poriadok.
Krásny je ten svet. Svet bez hádok.
Žiadna závisť, zopár priateľov, ktorých dobre poznáš,
tí ľudia pomôžu aj keď to nečakáš.
Tvoja láska krásna ako jarný kvet.
Miluješ ju, inej v tvojom srdci niet.
Náhle sa tvoj sen trhá,
a čiasi ruka tvrdá
ťa bez milosti vracia na tvrdú zem.
Zastonáš a pomyslíš si - márne ti žiť.
Aj to slnko prestalo svietiť.
Hlasne kričíš - vráťte ma späť, ja nepatrím sem...
R.
