Notový zošit v ľavej ruke, ceruzka v pravej. Iste je to hudobník a hneď sa zamýšľam, prečo a čím si ho Baleárske ostrovy získali? Možno čítal životopis Fryderyka Chopina, ktorý na Malorke pár rokov prebýval.
Predávam dovolenky už piate leto. Vždy ma zaujímalo, čo vedie klientov k tomu, aby si zvolili za miesto oddychu, športu, leňošenia, svadobnej cesty tú-ktorú krajinu. A čo je potom lákadlom pre troch mladých Rakušanov za mnou? Či dvoch biznismenov predo mnou, ktorí dostali občerstvenie v lietadle dvakrát (všimla som si a nebudem to pred vami tajiť). Dvanásť miliónov turistov ročne má dôvod možno odlišný, ale cieľ destinácie celkom jasný - Baleáry, v preklade kamene.
Malorka sa v minulosti ocitla v tieni Kartágincov. V púnskych vojnách medzi Rímom a Kartágom bojoval najznámejší kartáginsky vojvodca Hanibal, ktorý sa údajne narodil na niektorom Baleárskom ostrove. Proti Rimanom stáli na strane Kartága známi malorskí vrhači kameňov z prakov. Dômyselní Rimania obalili svoje lode zvieracou kožou, od ktorých sa valiace kamene odrážali a tak dobyli ostrovy, aby sa stali súčasťou Rímskej ríše. Baleáry neskôr ovládli germánski Vandali, napokon Arabi.
Pristátie v Palme, hlavnom meste Malorky, bolo bezproblémové. Googlim pojem „palma" a slovenský web mi odovzdá nasledujúcu informáciu: Palmy sú považované za druhú najvýznamnejšiu skupinu rastlín s ekonomickou dôležitosťou pre človeka. Pred nimi sa nachádzajú už len trávy. Budiš.
Našla som niekoľko ďalších výkladov tohto pojmu, najviac ma však oslovilo prirovanie palma = víťazstvo. Totiž, vráťme sa v čase, v roku 1229 po vyhnaní Arabov z ostrova dal kráľ Jacub I. prísľub Panne Márii, že na najkrajšom mieste ostrova postaví katedrálu. Miesto bývalej moslimskej mešity Jacubovi I. prišlo ako dostatočné memento víťazstva.
La Seu (Katedrála svetla) čakala približne 300 rokov na svoje dokončenie. Pokiaľ bol niekto v Barcelone, určite nezabudne na secesné stavby katalánskeho architekta Antónia Gaudího. Začiatkom 20. storočia dostala stavba vplyvom Katalánca ten správny priestor a svetlo tak príznačné pre názov katedrály.
Malorčania sú mi skutočne sympatickí. Zábavný, veselý, súdržný, prirodzene hrdý národ posadený do oblasti plnej krásnych mlynov popri ceste, úzkych dlhých cestičiek vedúcich k haciendám, v zemi sopečného charakteru, kde sa plodom skutočne darí. Šťavnaté citrusy, obľúbené olivy, sladké hrozno, plodiny, ktoré má červená zemina v obľube si žiadala export už v dobách dávnejších. Koncom devätnásteho storočia dostala Malorka poľnohospodársku ranu, kedy pestovateľské plodiny napadli škodcovia a zmarili tak úrodu. Miestni obyvatelia boli nútení emigrovať na pevninu Španielska a Francúzska, kde časom zbohatli, aby sa mohli opäť vrátiť na rodnú hrudu. Príklad malorskej súdržnosti je vidno aj v roku 1912, kedy sa navrátilci z pevniny rozhodli postaviť historický vláčik v mestečku Sollér, od okolitého sveta takpovediac, odtrhnuté. Mesto v údolí pod horským masívom Sierra de Alfabia získalo svoj názov po arabských okupantoch, ktorí ho označili ako Sulinar, teda Zlatá mušla.
Ak by sa ma niekto spýtal, ktoré miesto na Malorke skrýva v sebe jedinečnosť, pokoj, isté duchovno, pokoru aj majestátnosť zároveň, bol by to Monasteri Lluc, kláštor sv. Lukáša. Serpentínami dostupný, údajne so 68 zatáčkami, uprostred pohoria Serra Tramuntana, 35km severne od mesta Sollér, v nadmorskej výške 525 m.n.m., starými Rimanmi nazvaný Lucus, teda „posvätný les".
K miestu sa viaže povesť z 13stor. o pastierovi menom Lluc. Predstavujem si temný stredovek a pastiera, ktorý našiel sošku čiernej Madony zahrabanej medzi kameňmi. V dobrej vôli odniesol sošku malý Lluc do miestneho kostola, tá však do rána zmizla. Chlapec neskôr našiel sošku opäť, na pôvodnom mieste. Keď sa zmiznutie Madony zopakovalo po tretíkrát, rozhodli sa miestni postaviť kláštor zrovna na mieste, ktoré poskytuje krásny výhľad na okolité hory a lúky.
Prechádzať nočnou Palma de Mallorcou bolo pre mňa veľkou radosťou. Moja kolegyňa Bea, inak vybrúsená slovenskou realitou, tiež ocenila nočné blúdenie hlavným mestom. Môjmu čiastočne romantickému srdcu by dokonca vôbec neprekážalo stratiť sa na ploche 213,6 km2. Vo svetle pouličných lámp je svet tak trochu krajší, mäkkší, tajomnejší, pôsobivejší. Kostoly týčiace sa až do neba, kamenné uličky so svojskou atmosférou, stavby sakrálne aj svetské, starobylé múry rozprávajúce príbehy. Opieram sa o jeden z nich a snažím sa načúvať. Pozoroujem padajúci lístok zo stromu, mäkko pristávajúci na kamennej dlažbe, tam posedávajúcu tuláčku, inde opretý bicykel s prúteným košíkom...
Ticho si želám zablúdiť a stratiť sa v mieste, kde sa tradície ctia, kde na lavičkách pred domkami s farebnými okenicami posedávajú vysmiati „abuelas y abuelos", kde sa úroda zbiera dvakrát v roku. Presne tam, kde biele piesočnaté pláže kontrastujú s tmavou oblohou a na skalnatom útese vietor vlasy roztrapatí, myšlienky učeše.
Miesto na konci sveta.
