Nie je to tak dávno, čo som sa na bývalého Svätého Otca opäť rozpomínala. Naskytol sa mi čas pozrieť si akúsi jeho sfilmovanú biografiu od útleho detstva až po jeho vysvätenie za kňaza. Lolek, ako ho doma familiárne prezývali, si lásku vlastnej matky vychutnal len do svojich deviatich rokov. Tri roky mali stačiť na zahojenie jednej rany, aby tak mohol utrpieť ranu ďalšiu v podobe smrti jeho staršieho brata.
Štvorčlenná rodina sa tak zúžila na malého Karola a jeho starostlivého, hlboko veriaceho otca.
Karolov študijný chtíč mal byť zúročený na Filozofickej fakulte Jagelonskej univerzity v Krakowe, no II. sv. vojna zaujala prioritné miesto nielen v dejinách ľudstva, no najmä v životoch ľudí, ktorí si šesťročnú hrôzu a ponižovanie museli prežiť!
Karol bol údajne krásny, statný a rozhľadený muž. V tom období sa sťažka dalo vybadať, že by práve tento muž mal byť kňazom a po 455 rokoch aj prvým netalianskym pápežom. Jeho záujmy boli sústredené okolo krakowského divadelníctva a športu. Smrťou milovaného otca nastalo v jeho živote krátke obdobie prázdna. Všetci vieme, že na konci jedného, zvyčajne nastupuje začiatok ďalšieho. Citeľný nedostatok otcovej lásky našiel v láske Božej. Začal spolupracovať s podzemnou organizáciou s názvom Unia a dva roky pred skončením nezmyselnej vojny vstúpil do tajného duchovného seminára v Krakowe.Je zaujímavé, aký rýchly progres nastal v Karolovom poslaní. Byť biskupom, následne arcibiskupom, neskôr kardinálom až napokon pápežom mu bolo dožičené v relatívne mladom veku. A keďže "mladá postava v bielom" nehrala do rytmu vtedajších mocnárov, bolo ju treba čím skôr odstrániť ako zo stolca sv. Petra, tak aj z povedomia ľudstva. Druhý útok sa ani nestihol udiať. Keď som si prezerala fotografie z onoho pokusu o atentát, až ma zamrazilo. Na tvári Jána Pavla II. sa nezračí ani zlosť, ani bolesť.
Blízky okruh pápeža je plný hrôzy, no jeho tvár vyžaruje presne ten istý pokoj a mier aký sme vždy u neho poznali. Nastavme si zrkadlo a buďme úprimní. Koľkí z nás sú schopní odpustiť ľuďom, ktorí nám ublížili? Sv. Otec musel mať v sebe veľkú dávku mieru ale aj odvahy, keď sa s pochabým atentátnikom dokázal stretnúť a odpustiť mu. Akt odpúšťania, podľa môjho názoru, nie je automatický u nikoho. Stretnutie s atentátnikom pápež mohol odignorovať (už len kvôli vlastnej bezpečnosti). V jeho osobnosti sa prelínala schopnosť odpustiť, rovnako aj ospravedlniť sa za skutky katolíckej cirkvi, ako minulé tak aj súčasné. V mojom ponímaní sa nejednalo o ortodoxného autokrata, ako bol niektorými kritikmi pomenovaný.
Ján Pavol II. bol súčasný! Videl problémy a nedostatky súčasnosti, nezatváral oči pred minulosťou a snažil sa o skvalitnenie budúcnosti. Istým spôsobom bol konzervatívny, no dokázal rešpektovať iné druhy vyznania. O tom svedčia mnohé zahraničné cesty. V minulosti bolo snahou cirkvi násilne šíriť kresťanstvo po celom svete a dokazovanie si správnosti skutkov bolo "ospravedlnené" heslom "boj v mene Boha". Naproti tomu snahou Jána Pavla II. nebolo ani tak obrátiť človeka, ale skôr nájsť styčný bod s rôznymi inými vierami a tak spájať, združiť ľudí rozdielnych vierovyznaní. Rešpektovaný bol nielen kresťanskou obcou, ale aj panovníkmi a predstaviteľmi krajín z rôznych kútov sveta.
Ľudia ho milovali a čo je podstatné, milovali ho mladí ľudia. Žiadny z pápežov nebol takým obľúbeným a vyhľadávaným, ako práve on. Vzájomná úcta a dôvera vo vzťahu človek-pápež bola dôsledkom jeho mnohých ciest a stretnutí.
Slovensko navštívil trikrát. Ja som mala možnosť vzhliadnuť ho v roku 1995. Vtedy som bola trinásťročné dievčisko, ktoré si vôbec neuvedomovalo význam cesty do Janíkoviec neďaleko Nitry, kde sa malo konať stretnutie so Svätým otcom.
Týždeň pred akciou ma na opisované stretnutie pozval môj vtedajší spolužiak. Tomáš sa mi páčil a vďaka môjmu trinásťročnému rozumu a hanblivosti som si dosť dobre nevedela predstaviť, čo na takom stretnutím budem robiť, navyše s Tomášom. Pozvanie som neuvážene odmietla.
Vždy všetko ukáže čas a ja som tak až po rokoch ocenila snahu mojej sestry dostať sa na stretnutie do Janíkoviec. Priamoúmerne k sestrinmu úsiliu som sa o budúcu skúsenosť posnažila aj ja. Za ten zážitok som skutočne vďačná! Neprináleží mi hodnotiť a kritizovať snahy Jána Pavla II., to ani mojou snahou nebolo. Skôr som chcela
vyjadriť obdiv a úctu k človeku, ktorý nemal v živote možno toľko štandardu, ako my, súčasníci, ktorí nemusíme zápasiť o holý život v krutej vojne. Ktorí tiež nemusia znášať ponižovanie a neslobodu prejavu. A napriek osobnej tragédii dokázal niekdajší pápež v sebe nájsť neobyčajnú dávku lásky, empatie, schopnosti načúvania a rozdávania sa, ale tiež schopnosti viesť ľudí celého sveta.
Podarí sa to ešte niekomu?
Nepoznám definíciu "správneho kresťana", tú asi len všetci tušíme. Do kostola nechodím pravidelne, niektoré rany druhých ťažko odpúšťam, ale s určitosťou môžem povedať, že osobnosť Jána Pavla II. ma napĺňa pokojom, aj takmer štyri roky po jeho smrti.
Odporúčam pozrieť si nasledujúce video.
