Kde sa v ňom berie ten pokoj?

Zo svojej pozície nemá možnosť priameho pohľadu na svet v pravom zmysle slova. Nedalo sa nevšimnúť si ho! Nie som jediná, ktorú zaujal, ľuďom priprodzene padal pohľad na tohto malého, zošuvereného starčeka, ktorý svojou konštantnou rýchlosťou ťahal za sebou spomínanú tašku na kolieskach.
Prešla som okolo neho a ... a chcela sa mu prihovoriť, lebo som ho, ja hlúpa, ľutovala! Prečo mi ho vlastne bolo ľúto? Nadobudla som pocit, že sa určite niekam ponáhľa, ale už nedokáže byť rýchlejší. Možno aj taška v jeho tesnom závese bola na neho priťažká, aj to by mohol byť dôvod na ľútosť. No najviac sa ma dotkol pohľad na jeho zoslabnuté a prehnuté telo...
Bola som už niekoľko metrov pred ním, pomaly som aj zabudla, prečo sa ponáhľam. Opätovný pohľad na starčeka ma znova "vyrušil" z mojej rýchlej chôdze, až som sa náhle za ním rozbehla s otázkou, či mu môžem v niečom pomôcť?
A tento moment mám vrytý ako do pamäti, tak aj do srdca. Nadvihol svoje hrubé obočie (zjavne som ho vyrušila v premýšľaní), jeho vrásky na čele sa ešte viac prehĺbili, aby sa pozrel na toho, kto ho oslovil. Na jeho tvári zažiaril srdečný úsmev a z jeho milých úst vyšli slová: "Ja mám dosť času, ďakujem pekne."
;o)

Opakujem, ja hlúpa som ho ľutovala a pritom by pokojne mohol ľutovať on mňa!
Kurník, prečo sa vlastne ponáhľam ja? A najmä, za čím? Za infarktom, za psycho-somatickými poruchami, za duševnými slabosťami spôsobené hektikou tohto sveta?
Vždy ma fascinoval ten pokoj a pokora niektorých starých ľudí.
Netvrdím, že všetci starí ľudia sú rovnakí, podobne zmýšľajúci a cítiaci. Často bývam zarazená bojovnosťou a najmä primitivizmom senioriek, ale na to už by mal byť vytvorený osobitný blog.