Prečo máme zakaždým ten stupídny pocit, že sused, vrátnik, kolega, šéf, kamoš z futbalu má šťastnejší život, než my?
Dnes bol obed v práci výborný. Opieram sa o stoličku a vychutnávam obedňajšiu pauzu. Zahľadím sa na krásnu budúcu mamičku s guľatým bruškom, ale kam sa to díva jej manžel?
Na prsnatú blondínku! Nie, vôbec mi neprekáža, že si nevšimol mňa, neprekáža mi tiež, že nie som prsnatá a vôbec, som spokojná s farbou svojich vlasov.
Brat nemá prácu, ja nemám frajera a kamoške chýba oboje..
"Chcem všetko a najlepšie hneď!" To sú slová môjho bývalého.. ak by si želal svetový mier, možno by nám to aj klapalo.. alebo, ak by mal túžbu byť so mnou častejšie, než s ostatkom sveta, možno aj to by bol fajn odrazový mostík k plnohodnotnému vzťahu.
Ako osemnásťročná som pracovala v Domove dôchodcov. Spoznala som tam príjemnú, šikovnú a veľmi sympatickú slepú pani. Nikdy jej nič nechýbalo, v mnohých ohľadoch bola spokojná, jej izba bola vždy niečim príjemným prevoňaná - áno, ona a jej izba voňala skromnosťou!
Nikdy sa nevyhovárala na svoj handicap, nočný stolík mala každý deň v perfektnom stave - čistý a opäť skromný.
V izbe oproti bývala druhá babka - zdravá, no večne nespokojná, obézna, drzá, darobná... lajdáčka a frfloška!
Nízky dôchodok, málo stravy - vždy dostala dupľu, neschopné sestričky, sociálne pracovníčky, nežičlivý Boh!
Blbé slnko, hlúpy dážď, odporná hmla, oštarný vietor - oni, vy, všetci naokolo, nikdy nie ja, teda ona!
Každý pondelok som z jej zabrýzganého stolíka vyťahovala plesnivé džemy, kompóty, mastičky, zacafrané fáče, octanové maste, hnilé hrušky, slivky, no jej prehnitú, nespokojnú dušu som nedokázala upratať ani v pondelok, ani v utorok, či v sobotu.
Vlastne za celý ten rok som na tejto žene nevidela kúsok vďaky, spokojný pohľad, či aspoň jednu milú babkovskú vrásku.
A keď budem mať frajera, brat prácu a kamoška oboje, čo nám bude potom chýbať?
A čo bude potom, keď budem mať Zuzin zadok, úsmev a jej manžela?
Už budem spokojná?
Nemyslím..
