Chlad sa dotýkal môjho tela a tak som si prehodila župan. Pozhasínala všetky svetlá a započúvala sa do "purpurového dažďa".
Postupne som rozpustila vlasy, dovtedy zapletené do vrkoča a rovnako pozvoľne sa mi rozutekali myšlienky.
Hlavu vysilenú prácou som uložila na kuchynský stôl, kde som takmer zaspala.
No a srdce poznačené minulosťou sa opäť vplyvom "purpurového dažďa" zachvelo..
Pri skladbe Take a bow od Madonny som vlastné, ešte stále živé a odhodlané srdce začala krájať na malé kúsočky. A spomínala.. a opäť zaplakala..
Oči plakali, srdce sa krájalo, duša blúdila a myseľ sa podvolila. Trvalo to ďalšie dve skladby, netušila som, že mám až také veľké srdce.. niečo sa krájalo ľahko, bezbolestne, tamto zas ťažšie, boľavo.. nevedela som, že je ešte stále čo krájať?
Samota mi v tej chvíli ulahodila. Akt rozmieňania srdca na drobné bol doprevádzaný klavírom Eltona Johna v skladbe Sorry seems to be the hardest word.
A potom prišli tie slová: "Zajtra príde ráno, nechcem byť sám,
čo nie a čo áno, čo nechcem to mám.
Zajtra príde ráno, nájdem novú tvár.
Čo príde a čo bolo už viac nečakám.
Chcem sa niekam schovať,
zabudnúť na to a byť sám.
Chcem začať nový život,
odletieť ďalej na krídlach preč."
Skladbou Ráno od Love 4 Money oči plakať prestali, srdce sa uchránilo, duša našla svoje miesto a myseľ dostala nádej!
Chcem začať nový život.
