Takmer všetko sa zdá byť iné a predsa sa takmer nič nezmenilo. Nadávame na život s pandémiou, nadávali sme na život pred ňou. Ale robíme pramálo. Sme v tom majstri, stabilný ostrov nenávisti, frflania (frflajúceho autora článku nevynímajúc) a ničnerobenia uprostred skazeného sveta. Niektoré veci sú skrátka také na "hovno", že ich viac ani pandémia neskazí. A my si ich veru nedáme. Ešte to by nám chýbalo, aby sme nemali načo frflať.
Vždy je všetko proti nám a vždy sú za tým iní. Gniavili nás Maďari, oklamali Česi, diktuje nám Brusel. A my sme im vždy len ten chlieb so soľou chceli. Najlepšie plesnivý a priamo do rany. Ale kto to kedy videl, toľko chleba a soli na iných vyplytvať? A nám kto dá? Zasa aby sme si ho sami nechali splesnivieť. A potom vraj prečo sme takí zatrpknutí!
Nadávali sme na politikov, lebo nám nasľubovali a nesplnili naše sny. Nadávame na politikov, lebo už nesľubujú, ale plnia naše nočné mory. Lebo radšej plnia svoje egá, preferencie (aj tie dávno stratené) a vrecká ako sľuby iným. A my ostatní s egom až k nebesám sme si naopak sľúbili, že radšej na cudzích treba myslieť. Lebo z cudzieho vrecka treba brať a cudziemu na dvor napľuť. A potom kto je tu vlastne obrazom koho?
Nadávali sme na vírus, lebo neexistoval. Nadávame na vírus, lebo existuje a zabíja nás, zabíja našu ekonomiku, zabíja naše vzťahy. A čo nezabije on, zabijeme my. Lebo čo je zabité, to sa počíta a čo môžeš zabiť dnes, neodkladaj na zajtra. Iba ak operácie, tie kľudne aj o pár mesiacov. Lebo veď prečo našou ľahostajnosťou nezabiť rovno zopár ďalších, ktorých úmrtie by síce bolo odvrátiteľné, ale nezostal na nich čas. Lebo kým ešte čas bol, my sme zasa radšej nadávali ako konali.
Nadávali sme na lekárov, lebo nás neliečili. Nadávame na lekárov, lebo nás liečia. Teda tých, ktorých ešte stihnú. Lebo iní sa tomu nestihli vyhnúť, aj keď mohli. Brali sme lieky, lebo sme nevedeli, čo v nich je. Ani teraz to nevieme, ale myslíme si, že vieme, tak ich radšej neberieme. Ale iné berieme, kľudne aj konské dávky. Tiež nevieme, čo v nich je, ale myslíme si, že vieme, tak ich radšej berieme. Lebo vieme všetko najlepšie. Teda nevieme, ale myslíme si. A to nám stačí.
Nadávali sme na vakcínu, lebo jej bolo málo a "hnili" sme bez nej. Nadávame na vakcínu, lebo jej je veľa a "hnije" na skladoch. Nechceli sme ju, lebo ju nikto nevyskúšal. Teraz ju nechceme, lebo ju vyskúšali všetci. Veď ak je taká dobrá, tak čo nám ju sem tlačia. Veď ani my im netlačíme našu. Síce žiadnu nemáme, ale aspoň sme hrdí, že si nedáme cudziu. Mor ho a radšej voľ zomrieť bez vlastnej, ako sa tlačiť cudzou. A rovno so sebou zober aj ďalších. Nech už sú odvrátiteľní, koľko len chcú. Že sú to vraj jedni z nás? Nuž čo, je to daň za pohostinnosť, soľ do rany a hotovo.
Sme nahnevaní na celý svet. Nenávidíme ostatných, lebo sa im darí viac ako nám. A aj to nás len klamú, lebo ako by sa im aj mohlo, keď my sme najlepší. Či to azda nevidia? Veď jedinej chyby nemáme, ešte aj tie nám pobrali. A keby sme aj mali, kto by si ich všímal, keď zrkadlá sme pre istotu už dávno zvesili. A kým ich nezavesíme späť, vždy bude všetko na "hovno" a vždy budú za to môcť iní. Len nech k nám sem do srdca zlomeného nelozia, lebo by sme ich museli pohostiť. A chlieb so soľou sa už dávno minuli, zostali len arzén a kyanid.
